Deň 2. 31 km (1135 m stúpanie, 1018 m klesanie)
Svieže ráno, varič otestovaný, prvé balenie v prírode mi trvalo hodinu a pol. Ešte som nevedel, čo všetko a kedy budem potrebovať, tak som si ruksak prebaľoval na trikrát. Zatiaľ som nemal vžitý automat postupnosti ranných krokov a úkonov v prírode. Zistiť predpoveď počasia, lebo tá z večera sa zvykne meniť, vzdialenosť bufetu celkovú trasu, stúpanie aj klesanie a nakoniec vhodný nocľah a pramene na trase. Tak som si nabral plný vodný vak (3l), hoci po troch kilometroch som mal bufet na Bielom kríži. Zbytočne som vláčil tri kilá vody navyše, ach! Ale bolo to treba naučiť sa aj cez boľavý chrbát. Pivko o desiatej cez pracovný deň bolo nesmierne exotické, aj dvojitý hotdog. Aby tomu prvému nebolo v žalúdku smutno. Po prvom dni som si prelepil otlaky a dúfal, že čoskoro sa vyliečia. Hoci som šiel sám, v kútiku duše som tušil, že príjemných stretnutí bude neúrekom. Na Bielom kríži dávny kamoš Janči venčil svojho gravela a o kúsok ďalej som stretol kamoškinho priateľa Andyho, ktorý šlapal vo dvojici s Karolom. Vybrali sa bivakovať na Čermákovu lúku, tak sme mali zvyšok dňa spoločnú cestu. Aspoň som mal možnosť trochu viac s Andym podebatovať a potešiť sa, že Heňa má fajn životnú oporu.
Na Pezinskej babe bol našťastie bufet otvorený. Okienkový predaj slávil triumf. Pizza a zlatiský mok dodali energie, len som si počas debaty nevšimol, že som sa s chalanmi zakecal viac, ako som plánoval a mám slušný sklz, pokiaľ chcem ako slušný chlapec prísť pred zotmením do cieľa. Síce kilometer mimo trasy, ale o to príjemnejšie miesto je útulňa Čermáčka pod Vysokou, na mapách označená ako Huncokárska pivnica z 19.st. To som mal pred sebou ešte pekných 12 kilometrov a niekoľko stúpaní. Raketové tempo striedali krátke oddychy a zas rytmická chôdza. Až teraz som naozaj ocenil trekingové paličky, ktoré som doteraz zaznával. V rytme krokov mi v hlave hral otrepaný rádiový hit, čo som začul v bufete na Pezinskej babe a v tomto tempe som sa dostal na Skalnatú.
Viaceré časti dnešnej trasy poznám, Malé Karpaty nie sú kopce, na ktorých som vyrastal, bývam pri nich zo tri roky. Ale veľkú časť miestnej magistrály mám prejdenú, tešil som sa preto, že ju teraz pôjdem vcelku. Pri zostupe zo Skalnatej ma niečo pichlo v kolene. Už som vedel, že sa toho nezbavím. Zlaté dobré otlaky! Zostup bol náročný, najlepšie sa kráčalo chrbtom dolu. Badáž veľmi nepomohla, alebo predsa aspoň trochu ako placebo. Nasledoval pomerne rovný úsek, okolo Čermákovej lúky plnej turistov. Zakončil som ho až v miernom klesaní dolu do cieľa dnešnej etapy. Čermáčka. Tešil som sa, že tam nie som sám, pri ohníku sedeli dvaja trampi (ak to čítaš Peťo, pripomeň mi kamošove meno, moja pamäť je mizerná a ešte som si vtedy nerobil poznámky).
Vymenili sme si skúsenosti, porovnali výbavu a už som sa kúpal v potoku. Na lúke, kde sa nakrúcala Soľ nad zlato (Maruška tam nosila vedrá vody do prázdnej studne). Aj som pre trampov demoštratívne postavil môj ultra light stan, keď ho chceli vidieť. Veď predsa v covidovej dobe nebudem s nimi v tesnom zrube a v noci nemalo mrznúť. To som ešte netušil, že ten stan som na mojej trase staval predposledný krát. Pri tom všetkom však bolesť kolena neutíchala. Už som rozmýšľal nad plánom B - neplánovaným day zero. Ale miešali sa aj plány C, D a E. Napríklad ráno zísť do doliny, odtiaľ na Myjavu dôjsť autobusom a u Sonkinho tatu na chalupe si dať pár dní pauzu, pokým sa koleno zotaví. Alebo pokračovať, či nepokračovať? Príliš zásadné otázky na záver druhého dňa dlho plánovaného dobrodružstva. Zničiť si koleno na úvod som tiež nechcel, ale keby nebolo priateľov trampov, asi by som cestu na pár dní prerušil. Pod vplyvom svalovej horúčky z druhého náročného dňa mi na um prichádzali rôzne pesimistické predstavy. Lenže potom som si uvedomil, že môj cieľ je síce Dukla, ale v prvom rade je cieľom cesta samotná.
Deň 3. 15 km (691 m stúpanie, 706 m klesanie)
Balenie na tretie ráno bolo pomalé, nikam som sa nenáhlil. Vedel som, že predbežne vytýčený denný cieľ dnes nedosiahnem. Tak som si povedal, že skúsim ísť, koľko mi noha dovolí a keď bude zle, zídem dolu. Dede Matejovi (Sonkin otíc) som napísal, nech ma dnes na Myjave nečaká, rozlúčil som sa s trampmi a vyrazil na cestu. Do kopca sa šlapalo bez problémov, to som dosahoval bežný turistický čas ako nič, taktiež aj na rovine. Dokonca som dojazdové časy na blízke kóty skracoval, ale dolu kopcom to už bolo horšie. Počas dňa som si však na koleno akosi zvykol a utíšená bolesť dovolila všimnúť si aj otlaky z prvého dňa, aj boľavý chrbát z ruksaku. Stále som kráčal v šlapkách, aby malo chodidlo vetranie. Overené topánky som na Myjave u Dedeho plánoval vymeniť za tie nové, minimálne rozchodené, pre ktoré som sa na poslednú chvíľu pred cestou nerozhodol. Nasledovali krásne úseky trasy na Vápenú a Klokoč.
Prechádzal som cez polia medvedieho cesnaku vejúceho vo vetre. Bola sobota a Karpaty turisticky poriadne ožili. Keď som schádzal z Klokoča, koleno to ako tak zvládalo, tak som pomaly zavrhoval plán prerušiť cestu hneď. Po 15 kilometroch som dorazil na Ámonovu lúku. Skutočne príjemné miesto pre snpéčkara. Útulný prístrešok a pred ním ohnisko. Na pričniach pohodlné spanie s hmotnými odkazmi pre snpéčkarov - zvyšok balíčka ryže, zápalky, sviečka a plynová bomba. Popoludňajšie slnko hrialo, nachystal som si drevo na večer a začal spisovať prvé riadky pre priateľov na facebook:
“Tak som vyrazil na 760 km Cestu hrdinov SNP, už predvčerom, ale dnes mám na Klokoči konečne signál. Hneď 200m za posledným domom v Devíne črieda diviakov, prvú noc sa na 10metrov od ohňa sa pri mne pásla srnka, hoci to bolo ešte kúsok nad Bratislavou. Overené topánky spravili pútnické pľuzgiere už po prvých 15km, tak sa teším, že môžem kráčať ako pravý český turista (ponožky v sandáloch). Zopár príjemných stretnutí so známymi aj neznámymi už bolo, teším sa, čo príde ďalej.”
Ešte večer som si pripravil dva varianty trasy. Prvý, s boľavým kolenom, ak by som nezvládol zostup z najvyššieho vrchu Karpát (Záruby) a druhý s dojazdom na Dobrú vodu. V novinách som čítal, že zajtra povolia otvorenie ubytovania pre penzióny. Konečne sa uvoľňoval lock down! Spánok v penzióne na Dobrej vode bol dostatočným lákadlom, hoci tretiu noc si telo zvyklo už na karimatkové spanie.
Prvé dva dni som stíhal do zápisníka KST písať nápisy z kontrolných značiek, ktoré dokazovali, že majiteľ zápisníka ozaj prešiel trasu. Pre získanie odznaku SNP ju nemusí prejsť na jeden krát. Hlavne, aby ju prešiel a vypísaný zápisník doručil do centrály KST. Ale akosi som nezvládol pri každom stanovišti dať dolu ruksak, vybrať zápisník a písať. Tak som si to aspoň odfotil, v nádeji, že raz si to z fotiek do zápisníka prepíšem.
