Deň 17. (23 km, 1271 m stúpanie, 1422 m klesanie)
Keď ráno zvoní budík, dokáže to človeka rozladiť, nech je kdekoľvek. Také prebúdzanie snpéčkara na Kráľovej studni však znamená, že pokiaľ ide smerom na východ, čakajú ho tie najkrajšie úseky trasy. Raňajkový hemendex na hoteli dodal energiu a spoločne so Soničkou Holubkovou sme vyrazili. Plní očakávaní. Náš cieľ bol prejsť na Donovaly.
Na našom balkóne v Bratislave sme toho dňa vraj mali 25 stupňov, paradajky už kvitli. My sme však s mojou dvojdennou súputníčkou vyrážali ráno pri troch stupňoch nad nulou, za sprievodu slušného vetra. Avšak počasie nám predsa len prialo. Celý deň malo svietiť slnko a my sme sa tešili na parádne výhľady. Zamávali sme Kráľovej studni a pozvoľným tempom sme kráčali na Krížnu.
Pri včerajšej prechádzke na Kráľovu skalu sme videli, že hore na hrebeni už nie je veľa snehu. Na niektorých miestach sa však ešte drží. Keďže bol ráno sneh ešte zľadovatelý, neunúval som sa obuť si vibramy, ktoré mi včera urobili ďalšie otlaky. Vždy mi sedeli na nohe, ale tento rok som im dal vymeniť podrážku a máličko to zmenilo vnútornú ergonómiu topánky. Keďže sneh z noci bol ešte zamrznutý, neprebáral som sa. Spokojne som po ľadovej škrupine na snehu kráčal v sandáloch. Hrubé vlnené ponožky hriali a na nich natiahnutá ponožka nepremokavá, udržiavala nohy suché. Iba na prudký zostup 250 výškových metrov, do Rybského sedla, som si obul vibramy. Ale na zvyšok dňa som zvolil sandálový komfort. Vibramy viseli na ruksaku. Značka nás viedla chvíľu lúkami a lesom, po zvyšok trasy bez snehu.
Nasledoval náročný úsek takzvanej Donovalskej hojdačky, alebo Donovalskej píly. V turistickom žargóne som zachytil obidva názvy tohto úseku. Je to 17 kilometrový hrebeň, kde sa stále kráča hore-dolu, raz prudšie, inokedy kľudnejšie. Na krátkom úseku však človek prekoná slušný výškový rozdiel, ktorý pri pohľade na mapu vôbec nie je badateľný. Nespočetné malé kopčeky sú v mape schované medzi vrstevnicami, že sa ani nezdá, koľko tam tých vrcholov na turistu čaká (narátal som ich okolo dvadsiatky). Pred rokom som v týchto miestach stretol vysileného snpéčkara, ktorý sa ma s vyplazeným jazykom v Sedle Šturec pýtal, koľko takýchto prevýšení ešte prejde smerom na Krížnu. Pri mojom odhade, že asi zo desať, vyvalil na mňa oči a protestne si na chvíľu sadol...
My sme so Soničkou Holubkovou kráčali voľným tempom, príliš sme sa nezastavovali. Niektoré úseky boli kvalitne zahádzané hrubými popadanými konármi. Spolu s popadanými starými stromami na chodíku sa zdalo, že tadiaľto tento rok ešte nikto nešiel. Prechod týmto úsekom bol náročnejší, než menej frekventované časti trasy v predošlých dňoch. Ale aj sem chodievajú chatári z Kráľovej studne upratovať chodníky po zime. Tento rok však po zime ostalo v horách ležať omnoho viac stromov, než po iné roky. Upratovanie tak trvalo dlhšie. Aj ja som občas prihodil ruku k dielu. Pokým som občas čakal na Soničku, trochu som cestu prečistil. Ale nič významné, príliš veľa času ani síl som nemal. Ale treba mať na pamäti, že keď každý spriechodní aspoň kúsok, to už môže stáť za zmienku...
Po turistickej skúsenosti z týchto miest z minulého roka s mojou polovičkou, taktiež Soňou, som tipoval, že až po Donovaly stretneme tak zo päť ľudí. A mal by som takmer pravdu. Až na to, že moji spolužiaci zo strednej školy vymysleli menšie prekvapko. Martin Hauptvogel (dvojnásobný SNPčkar) mi v to ráno zavolal, že nám príde naproti z Donovál a vráti sa s nami späť k autu. A tu zrazu, v polke dnešnej cesty stál uvítací výbor. Priatelia Katka, s triumvirátom Martinov (Hauptvogel, Dolinay, Tomašovič). Hneď mi to vlialo energiu do žíl. Aj som pre nich teatrálne odhodil "húlky v dál". Vyslúžil som si za to pivko do jednej, koláč do druhej ruky. Radostne sme sa zvítali a po chvíli nás čakala spoločná cesta. Oni si ráno vyšli, aby sa s nami mohli vracať späť. Neuveriteľné. Takéto parádne zážitky a to ešte ani nie som ani v polovici SNP!
Nasledovali ďalšie krátke, zato prudké prevýšenia, ktoré vystriedal krásny úsek cez lúky a riedky les. Blížili sme sa k vrchu Zvolen, čo vyrastá nad Donovalmi. Minulý rok sme s mojou drahou zvolili zvrchu skratku. Nejako nás vtedy Veľká Fatra zmohla, tak sme sa zviezli lanovkou. Lenže dnes, akonáhle sme sa dosýta pokochali výhľadmi, začali sme pešo zostupovať do doliny. Tam už prišiel čas rozbiť toto krátke spoločenstvo SNP a rozlúčiť sa. Veľmi ma teší, že dávne priateľstvá zo školských lavíc nevybledli, hoci mnohí žijeme na iných miestach a často sa nevídame. Srdečne sme sa lúčili aj so Soničkou Holubkovou, ktorú prišiel vyzdvihúť mažel Vladko. Pokým sme stretli mojich rovesníkov, prebrali sme so Soničkou všetko možné aj nemožné. Teší ma, že som s ňou bol intenzívne dva dni. Pohľad ostrieľanej psychologicčky na život je nesmierne vzácny. Rovnako, ako názory a neutíchajúci tok nápadov dámy, ktorá sa celý život zaoberá sociálnou inklúziou, kutlúrou a dobrovoľníctvom. Do tretice, nesmierne vzácna je aj slušná turistická kondička u ženy s bandou vnúčat rozlezených po svete.
V Hoteli Šport som po dlhom čase zaplnil kontrolné políčko do zápisníka KST. Treba si vypýtať pečiatku. Okrem toho ma tu čakala večera, ktorú zabezpečil dávny priateľ Marek Daňo (pozn.: správca tohto zariadenia). Ako Marek povedal: “Veď ťa u nás hladného nenecháme!” Predbežne som mal u neho dohodnuté aj snežnice, keby boli Nízke Tatry zasnežené. Začiatkom mája by to nebolo nič neobvyklé. Našťastie však, blížil sa teplotou prvý letný deň na hrebeni a sneh na horách sa už topil.
Môj plán však bol ísť dnes ešte kúsok ďalej. Aj sprchu od Mareka som zdvorilo odmietol. Posilnený priateľskými zážitkami a dobrou večerou som vyrazil na Útulňu pod Kečkou. Domáci tam zrovna dnes nemali byť, ale telefonicky mi ponúkli, že nechajú otvorené, nech si u nich oddýchnem. Kúsok za Donovalmi som ich stretol, ako schádzajú do doliny. Hneď som vedel, že sú to oni, hoci sme sa nikdy nevideli. Rovnako aj oni vedeli, že tá postava s ruksakom, čo im kráča oproti, je ich dnešný nocľažník.
Útulňa pod Kečkou nemá ten komfort ako okázalé donovalské penzióny. Sprchu som si dal v studničke a na latríne obdivoval zažltnuté plagáty horolezcov. Síce je táto útulňa maličká, pocestný tu nájde všetko potrebné. Vo vkusne zariadenej starosvetskej kuchynke cítiť ženskú ruku. Domáci tu pre mňa nechali prekvapenie. V hrnci ma čakala šošovicová polievka a ako bunus, pivko aj horalka. S odkazom, vraj mám prispieť, koľko uznám za vhodné. Vďaka takýmto ľuďom je prechod snpéčkou aj o poznávaní horskej pohostinnosti k pútnikom. Odtiaľto to mám na Útulňu pod Chabencom bližšie k zajtrajšiemu dojazdu, než z Donovál. A hlavne, znížil som si takto stúpanie asi o 370 metrov, čo môže zajtra významne pomôcť. Ráno zdolám zopár kopčekov Starohorského hrebeňa a potom už prejdem do Nízkych Tatier. Zajtra večer budem konečne v polovici cesty SNP! Na tento úsek cesty som sa tešil najviac. Chcel som zachytiť zvyšok arktickej cesty, ktorej náznaky sa rysovali predvčerom pod Flochovou a dnes na Krížnej.
Plánovanie prerušila už len večerná rutina, ako natieranie kolena liečivými masťami aj ošetrenie otlakov. Tie staršie sa už pomaly preliečili, významne tomu napomohli medicínske náplaste, ktorých mi zopár priniesol každý doterajší účastník tejto výpravy. Nové otlaky ma už vôbec nerozhodili, naučil som sa s nimi kráčať. Pri kroku som ich občas pocítil, ale s každým prejdeným kilometrom sa posúval prah bolesti, takže som ich občas necítil aj niekoľko hodín.
Čakal ma už len posledný telefonát s mojím ďalším parťákom a hurá do spacáku! Zajtra sa na kus cesty pridá turistická posila, ďalší priateľ na cesty. Cítim sa ako na takom malom turistickom festivale. Nuž ale, treba ísť spať so západom slnka, nech je telo oddýchnuté. Tak, poďme na to!
Deň 18. (23 km, 1466 m stúpanie, 976 m klesanie)
Dnes to bolo na ceste od Devína moje najvyššie stúpanie z celej trasy. Na necelých 23 kilometroch z Útulne pod Kečkou na Útulňu pod Chabencom sa nastúpali slušné metre, telo dostalo poriadne zabrať. Tesne pred koncom dňa sme stretli borcov, čo to týmto smerom potiahli ešte ďalších 4 - 5 hodín a s čelovkami za tmy prišli na Chopok. Ja radšej z ľahúčka, nechcem sa predsa zničiť. Ale poďme poporiadku.
Ranná rozcvička začala na Kečku, pod ktorou som v útulni spal. Ďalej smerom na Kozí chrbát, potom sa zbehlo dolu do Hiadeľského sedla. Vietor tam na elektrických stožiaroch vytváral takmer čisté G, pri občasných nárazoch aj vysoké C. Ešte včera, z druhej strany doliny, z vrchu Zvolen, bol vidieť tento pás vykoseného lesa, kadiaľ vedie vysoké napätie. Odtiaľ 550 m prudšieho výstupu na hrebeň Prašivej, aby hory jemne ukázali svoju silu. Pri tomto výstupe človek hneď pochopí, prečo Prašivá dostala svoj názov.
Počasie pomerne prialo. Lenže si vieš predstaviť, že si nevieš predstaviť, ako bude na hrebeni. Dnes teda slnko celý deň, len ten vietor 20 - 40 m/s sprava asi po zvyšných 10 km trasy. Od vrcholu Prašivej, až po severnú letnú cestu poza hrebeň Ďurkovej s kilometrovým závetrím v sedle, krytý kosodrevinou. A potom zas ten vietor. Ak spravíš dva kroky doprava, ideš jeden krok rovno. Niektoré kopce takto bolo treba vyjsť možno aj dva krát. Ale aspoň nedulo mrazivo. Z južných dolín fúkal teplý vzduch na lúky severné. Stačilo, že som si odpľul a slina letela bárs aj 10 metrov. Občas zadulo tak, že ma hodilo na druhý koniec chodníka. Hádzalo ma ako štamgasta po prvom večeri postcovidových otvorených terás. Zato som však kráčal v sandálkach. Pekne mestsky ako pán, cez Prašivú až po zjazd z Veľej Chochule. Dovtedy sa dalo po snehu prejsť bez zabárania sa, lebo od rána sa ešte nestihol na slnku roztopiť. Keďže otlaky s vibramami sa nekamarátia, viseli topánky na ruksaku. V sandáloch včera vyskúšaný outfit - hrubé vlnené ponožky, ktoré chránili ponožky nepremokavé. Presne takú vlnenú ponožku isto aj kartáginský vojak obúval, keď Alpy s Hannibalom preliezal. No a nepremokavá ponožka fakt nepremokla. Neklamali tí testeri v recenziách na webe. Aj v topiacom sa snehu som sa viackrát zaboril skoro po kolená, a noha ostala suchá.
Pod Zámostskou hoľou som si chvíľu oddýchol, zajedol pohotovostnú tyčinku, ktorá dodala energiu na raketový výstup hore. Tam som sa mal stretnúť s kamošom. Symbolicky, v polovici mojej trasy sa mal pripojiť pán Marek Čelko. Horský to vodca, a kedysi aj zvodca, až pokým sa nedostal pod papuču. Plánoval si so sebou zobrať aj lyže, aby to pozajtra mohol zjazdiť do Jasnej. Keďže mu rodina mierne pozmenila čas dnešného štartu, nestihol sa ku mne pripojiť zrána, pod Kečkou. Otec ho doviezol do osady Magurka, odkiaľ to je na Zámostskú hoľu sotva trištvrte hodina stúpania. Čakal ma na dohovorenom mieste. Na predposlednom vrchole mojej dnešnej trasy - Zámostskej holi. Ukrytý v kosodrevine, aby ho neodfúklo. Ja som vo vetre ten vrch prešiel, alebo skôr preletel. Práve vtedy ma tých jediných 300 metrov vietor aj tlačil. Kde len môže byť pán Čelko? Nebolo ho v kosodrevine vidieť, aj moje hlasné kričanie sa v nárazoch vetra strácalo. Kedže tu nebol ani telefónny signál, tak som išiel ďalej. Asi bolo Marekovi lepšie zísť do útulne, pomyslel som si.
Po kilometri a pol som prešiel za severnú stenu Ďurkovej. Tam zrazu ticho a závetrie. Neverím! Vôbec nie také to nekľudné závetrie, ako vo vetrom zmietanej kosodrevine. Ale závetrie a ticho. Presne také, čo vyzýva sadnúť si na rozohriaty kameň a kochať sa nekonečnými výhľadmi. Zrazu aj spev vtákov znel, nielen zvuk trepotu častí voľnej bundy vo vetre, vďaka ktorému som mal pocit, že kráčam za doprovodu rapkáča. A konečne bol cítiť príjemný, teplý, jarný deň. Tak som presne v strede cesty hrdinov SNP sedel a čakal kamoša, čo ma prišiel podporiť.
Na sklonku dňa som si konečne natrel spálené čelo opaľovacím krémom, aj koleno dostalo obľúbenú dávku liečivej masti. Slniečko a voľný čas vyzývali kontrolovať úroveň dobitej externej baterky na solárnom paneli na vrchu batoha. Bola to dobrá kúpa, energeticky som celkom sebestačný, dokonca aj počas zamračených dní a covidovo zavretých chát. Prezul som sa do vibram na posledný zasnežený úsek, lebo v sandáloch sa dolu kopcom preukrutne šmýkalo. Díval som sa do doliny a rozmýšľal, že nasadím na sandále reťaze. Hoci tento nápad nakoniec ostal iba v teoretickej rovine, raz to vyskúšam. Vtedy sa spoza neďalekej kosodreviny vynorili najskôr lyže upevnené na batohu a hneď aj vysmiata, bradatá tvár skúseného horala Mareka. Vždy, keď sa stretneme, mám pocit, že treba hrať súťaž vtipnejší vyhráva, lebo úvodné slová zneli:
“Kde je tu ten vlek?”
“Netuším, ale vlečiem sa od včera do dneška."
"No poď, odvlečme sa na útulňu!”
Pomocný chatár tam bol, aj fazuľovú polievku ponúkol, ako spomínal pred tromi dňami pri náhodnom stretnutí v Banskej Bystrici. Dal som si aj dupľu a ešte k tomu omeletu, lebo sa ozýval preukrutný turistický hlad. Dnes som však konečne dorazil do polovice cesty! Keď mi pred dvomi týždňami v Myjave robili rontgen kolena, nebol by som povedal, že dokráčam až sem. Chatári sa tešili návštevníkom aj blížiacej sa sezóne, po covidovej uzávierke. Bolo veru čo oslavovať. V príjemnej spoločnosti sme prečkali večer plný turistických debát. Presne taký večer, keď sa človeku nechce zaliezť do spacáka, lebo tú chvíľu si chce zakonzervovať navždy. Lenže spať treba ísť skoro, zajtra nás čaká opäť náročný deň.
