Deň 4. 32 km (886 m stúpanie, 1195 m klesanie)
Ráno sa na druhej strane Ámonovej lúky nehlučne pásli srnky. Nehlučne som sa napásol aj ja, müsli s hrozienkami dodali energiu. Ranná príprava už pomaly dostávala svoj rituálny rámec. Predpoveď počasia, hygiena, raňajky, teplé veci uložiť na spodok ruksaku, lekárničku na vrch. A nezabudnúť ibalginom natrieť koleno. V dobrom tempe sa šlapalo aj dolu miernym kopcom. Tušil som, že to s tým kolenom možno zvládnem aj do Trenčína. Veď uvidím. Výstup na hrad Ostrý kameň bol spektakulárny.
V nižších polohách už stromom pučali listy, ale na kopcoch ešte nie. Preto aj zo Zárub s vysokými stromami na vrchole, bol pomedzi bezlisté konáre výhľad do diaľky. Lúčil som sa pomaly s Malými Karpatmi. Takmer sa mi nechcelo veriť, že som prešiel až sem. Nebo bez obláčika poskytlo skvelú viditeľnosť, kúsok ďalej z Havranej skaly sa dalo prvýkrát pozorovať Myjavské kopanice, Veľkú javorinu. Ale tam niekde vzadu, za Piešťanmi presvitala aj Flochová v Kremnických vrchoch. Netrúfal som si povedať, kedy a či tam vôbec prídem. Cesta dolu strmým svahom bola náročná, po telefonickej porade s mojou lekárkou som zhltol ibalgin a veril v jeho skorý účinok. Keď sa konečne dostavil, takmer som vykrikoval: “Zázrak!” Zrazu cesta bola ľahšia, aj som sa pozdravil okolo idúcej srne a tešil sa dokonca aj na jeden z najnepríjemnejších úsekov snpéčky. Na trasu po asfaltke okolo kameňolomu Buková.
Kamióny na úzkej ceste valili plnou rýchlosťou a pohľad na zdevastovanú prírodu v kameňolome ma naplnil dystopickými myšlienkami. Z letargie ma vytrhol pracovný telefonát, že na leto si objednávajú deväť krát naše predstavenie. Divadelné leto, zdá sa, bude pomerne potentné. Všetko zapísané do online diárov a tabuliek, a späť na trasu. Veď predsa pred výdobytkami 21.storočia utekám do prírody, treba si ju poriadne užiť. Ešte jeden telefonát na ubytovanie. Áno, môžem u nich prespať. Skvelé! Zrazu ani ruksak nebol ťažký, ani otlaky netlačili. A keďže bol stred týždňa, ani turistov nebolo veľa, do neskorého popoludnia som stretol asi troch. Chýbalo mi trochu konverzácie, nuž som sa prihovoril ujovi na Sokolských chatách.
Ďalej ma cesta viedla príjemne zvlnenými lesíkmi, ktoré nemali veľké prevýšenie a tak boľavé koleno relatívne poslúchalo. Táto cesta voňavým lesom ma priviedla nad Dobrú vodu. Uzavretú v doline medzi pahorkami a poliami zakvitnutými bielymi trnkovými kríkmi. Blogeri písali, že pani domáca v penzióne je veľmi vľúdna, ale radšej som ju upozornil, že šlapem z Devína a asi nevoniam konvalinkami. Tešila sa z uvoľnených opatrení, dokonca mi ponúkla večeru aj raňajky. Po pár dňoch v divočine také samozrejmosti ako sprcha, posteľ a pečené kura padnú nesmierne vhod. Pred spaním som ešte nakŕmil facebook, nech priatelia majú správy:
“Ráno s raňajkami na Ámonovej lúke, v noci boli -2 stupne, pootvoril som radšej spacák, bo som sa trošku v noci potil. Po včerajšej polovičnej vzdialenostnej dávke prišlo dnes 32 km. Hovorí sa, že keď sa ráno po štyridsiatke zobudíš a nič ťa nebolí, skontroluj, či žiješ. Nuž, žijem. A štyridsať ešte stále nemám, heh, až o 6 týždňov. Na rovinách a v stúpaniach dojazdové časy skracujem, ale tie klesania...Ach. Až pokým neprišiel nový kamoš Ibalgin. Vyriešil moju kolennú krízu tretieho dňa. Dnešný dojazd mám rovno do čerstvo otvoreného penziónu. V tomto roku som ich prvý zákazník a to bol 26.apríl, veru neštandardný rok. Zajtra sa ide ďalej, rovno na Myjavské kopanice, kde ma už čaká majster provianťák aj s fľašou vína a po 118 km príde deň voľna. Áno, sú borci, čo to zabehnú za 24hodín na Trnavskej stovke. Ale tí nenesú 16kíl na chrbte. A trénujú pravidelne, nie ako my, mestské lemry.”
5. Deň
Na konci tohto dňa som ešte večer na sociálne siete zavesil denné resumé: “Deň ako každý iný. Ráno vyšlo slnko, večer zapadlo. Medzitým bol spln. Dôchodcovským tempom som došiel z Dobrej vody 24 km na Myjavu, večer na pohotovosti mi povedali, nech idem ďalej a ešte kúsok pomalšie. Tak nedbám. Dám si deň pauzu. Dukla je ďaleko a čo medzi tým?”
Týmto dňom som sa definitívne chystal uzavrieť malokarpatskú trasu. Ráno som si vymyslel zlepšovák. Načo míňať vodu a plyn zvlášť na čaj a zvlášť na musli? A k tomu ešte umývať dvakrát šálku? Stačí ranné musli zaliať dvojitou dávkou horúcej vody a je hotové jedlo, rovno so sladkým nápojom. S pocitom praktickej hrdosti, ktorá popierala hrdosť kulinársku, som vyrazil na cestu. Ale radšej pomalšie, nech zvládnem viesť dialóg s kolenom. Dnes ma čakalo len menšie prevýšenie, tak som to s radosťou privítal. Vodný vak som naplnil spolovice, lebo ma po ceste čakala Brezová pod Bradlom. Načo by som niesol teda vodnú záťaž? Značka ma viedla najskôr okolo zrúcaniny hradu Dobrá voda, neskôr tichými cestami v borovicových a bukových lesoch. Koleno relatívne poslúchalo, veď neboli prudké klesania, otlaky som si prelepoval leukoplastom a kráčal ďalej v sandáloch.
Zrána ruksak až tak netlačil, telo si začínalo zvykať. Popoludní sa už pripomínali ramená a k večeru opäť prišlo aj jarné spálené čelo. Od tohto momentu som si opaľovací krém umiestnil do pohotovostného vrecka ruksaku, hneď vedľa kapezetky a toaletného papiera. Čím som bol bližšie Brezovej, tým viac som sa tešil na pivo a ovarové koleno.
Orosené nebol problém, ale na ovarové koleno na vyliečenie toho môjho som si ešte musel pár dní počkať. Pri kostole som si všimol bránu na cintorín, ktorá akoby vypadla z rysovacieho stola pána Jurkoviča (autor mohyly na Bradle). Aj kameň rovnaký ma presvedčil, že asi zvýšil materiál zo stavby mohyly a tak ho využili na tento účel. A skutočne, červená značka prechádzala okolo cedule s popisom pamiatky, kde sa písalo o autorovi tejto brány - pánovi Jurkovičovi.
Ešte pár stoviek metrov a konečne skončila asfaltka! Prudký stupáčik na Bradlo príjemne zahrial a už som si užíval výhľady pri mohyle tatka Štefánika.
Do cieľa zostávalo zopár kilometrov zvlneným terénom cez mierne lesíky, háje a polia. A samozrejme, slivkové sady. Myjavské kopanice sa blížili. Dede Matej (otec mojej drahej Soničky) sa nesmierne potešil, že môže opustiť bratislavský byt od všetkých tých nudných dôchodcovských povinností pri žene v lock downe. Tešil sa na pánsku jazdu na chalupe, kde pre istotu prišiel už pár dní vopred, aby pokosil a zakúril. Doňa Soňa mi po ňom poslala zásoby a nové topánky, ktoré som vymenil za tie, čo mi urobili pľuzgiere. To aby som nemusel ako český turista šlapať v sandáloch s ponožkami. Lenže ja som sa v sandáloch cítil ako riman dobývajúci vzdialený kus impéria. Dede Matej s Babou Vierkou majú chalupu 6 kilometrov od červenej značky, tak som sa tam odviezol stopom. Veď na pozajtra vyrazím z toho istého miesta. Privítanie na chalupe bolo symbolické ako hrdinovi SNP. Dede našiel na povale vlajočky ČSSR a ZSSR. Vydláždil nimi etapový dojazd, že som sa cítil ako víťaz Pretekov mieru.
Dnes, po udalostiach na Ukrajine (rok po mojej SNP), by už tú červenú vlajku s kosákom a kladivom asi nevytiahol. A zbehli sa susedia. Kde je ten turista? Ako vyzerá? To fakt dorazil na Myjavu pešo z Bratislavy? Sused Vladko hneď začal ponúkať slivovicu a pripravovať degustačný večer zo svojho sadu. Únava ma však zmohla rýchlo, tak som sa pomaly vytratil. Dobre som urobil, lebo držať krok s kopaničiarmi môže byť nebezpečné. Navyše, chcel som ešte dnes navštíviť pohotovosť v nemocnici. Pre istotu, nech lekári povedia, či som simulant a môžem pokračovať, alebo mám radšej cestu prerušiť. Rontgen a vyšetrenie dopadlo nad očakávania. Mám si cestu užívať, koleno nepreťažovať, radšej ísť dlhšie, ak mám čas. A krátkodobo mi vraj lieky na utíšenie bolesti neublížia, hoci aj preventívne, budem to vraj podľa potreby cítiť. Nuž som ich poslúchol.
Kamarát Samo (ski alpinista, turista, maratónec, zamestnaním psychiater) mi na tému boľavého kolena v ten večer napísal: “Bolesti budú ešte väčšie, odreniny, odtlaky, krv, hnis...Všetko bude, len to musíš začať vnímať inak, prestav si hlavu z toho mestského pohodlia. Nerob si pauzy cez také pekné dni. Pomaly šlap ďalej. Mozog začína vyjednávať!” Napriek tejto rade som si však vyjednal deň voľna, práčku a k tomu plnú vaňu.
