Deň 21. - 13.máj 2021 (20 km, stúpanie 1030 m, klesanie 1184 m)
Ešte malé zamyslenie k Ramži, kde som dnes spal. Jej plagát od hikemates.sk si dám na stenu veľmi rád. Čoskoro mi príde domov, aj preto som považoval za dôstojné a správne nachystať tu trochu dreva pre zmoknutých, uzimených snpéčkarov. Je to jeden z tých fajn prístreškov, ktoré prichýlia človeka, keď treba. Škoda, že nemá chatára. Viacerí ľudia sa tak k nej správajú macošsky. Aj odpadky tu nechajú, aj najbližšie okolie je zanedbané. Ale na druhej strane, niektorí tu aj zápalky nechajú pre iných, alebo zvyšok ryže v sáčku, či sáčkovú polievku a bombu k variču. Skrátka, ľudia sú rôzni. O to viac poteší nespútaná divočina, ktorá napriek občasnej ľudskej prítomnosti pulzuje svojím životom.
Ráno som sa motal. Ešte som dopisoval zážitky do denníka a tak som z Ramže vyrazil až o 8:00. Malo práve začať pršať. Ale nepršalo, kúsok nadomnou v oceľových mrakoch čakali tony vody iba na povel. Prišla mi smska, v nej sa priatelia pýtali, či ešte neprší. Neprší, odpisujem o 9:15. A vtedy začalo. Najskôr slabšie, postupne silnejšie a hneď bolo jasné, že treba obliecť bundu. Nepremokavé nohavice, štucne aj nepremokavé ponožky som si dal ešte ráno, už len ten správny zvršok si treba obliecť. Môj trekový pršiplášť je na 80 l batoh, ale výrobcovia ani ja sme nerátali s veľkou karimatkou. Ledva sa to tam zmestí. Preto si tento pršiplášť musím obliekať chrbtom k zemi. Teda ruksak leží, navlečiem ho do pršiplášťa a potom sa tam po ležiačky skúsim vopchať aj ja. Táto metóda je zdĺhavá a za mokra špinavá. Preto som si dal iba bundu a na ruksak navliekol nepremokavý návlek. Až ďalšie upršané dni som si na to našiel ten správny postup. Už čoskoro som zistil, že v silnom daždi bunda so stĺpcom 10000 mm a ruksakový návlek ochránia svojho nositeľa iba na chvíľu. Ani nie po hodine v daždi som cítil stekajúce cícerky vody na lakťoch. Po dvoch hodinách som to prestal vnímať, lebo keď sa telo hýbe, mokré oblečenie zohrieva. Len teda neprestať sa hýbať.
Bolo 7 stupňov a našťastie fúkalo iba mierne. Hustý dážď vôbec neutíchal, akoby to nemalo konca. Tak som šlapal po zvlnenom chodníku, raz hore, raz dolu. Keď prišlo stúpanie, kroky išli pomaly a isto, aby som sa nemusel zdržiavať oddychovými pauzami. Ani nebolo kde si sadnúť, iba v prístrešku v sedle Priehyba. Ale aj tam však bolo mokro, vietor privial kvapky vody aj pod strechu. V týchto podmienkach treba radšej kráčať pomalšie a bezpečne. Vyvrtnutý členok by mohol priniesť veľké komplikácie.
Občas som si všimol, že idem správne, keď sa mi napriek zvesenej kapuci pred očami mihla červená značka. Ešte včera som zažíval letný deň v Nízkych tatrách a dnes už citujem Forresta Gumpa. Doslova: “Pršalo aj odspodu”. Pomedzi padajúce kvapky sa dvíhali aj malé kvapôčky pary. Vznášali sa vzduchom, vďaka čomu bolo vidieť maximálne na 15 metrov. V nižšie položených sedlách na krásnych 30 metrov. Vytiahnuť telefón na fotku kontrolnej značky do zápisníka KST bolo náročné. Doteraz som minul len jedno stanovište, ktoré som mal vpísať do zápisníka KST (dodnes tam mám biele miesto). Lenže takáto kontrola trasy znamenala zastávku s niekoľkonásobným pokusom odblokovať telefón v daždi. A to nie vždy s mokrým dislejom vyšlo. Tak som to nechal tak a sledoval každý smerovník, ktorý mi odrátaval trasu do dnešného cieľa.
Niekedy sa chodník stratil v mokrom snehu medzi kosodrevinou. Tadiaľ ma viedli včerajšie stopy v snehu, vychodené mojimi dnešnými košickými spolunocľažníkmi, čo prišli z toho smeru. Viac stôp však bolo od jelenej zveri. Touto cestou chodí omnoho viac zvierat než ľudí. Myslím, že pre prírodu je to len dobre. Aj mi bolo ľúto, že som nevidel výhľady do dolín. Keďže však viem, že je tu veľa rúbanísk, pohľad na ne by ma skôr mrzel.
Pomaly som sa blížil k Útulni Andrejcová. Posledný kilometer pred ňou som bol celý premočený. Od hlavy až po členky. Iba nepremokavé ponožky a vibramy zvnútra ostali suché.
Už len prejsť posledné metre a z hmly sa vynorila známa čistinka so špicatou strechou. Andrejcová! Prichádza vykúpenie! Chatári ma pribítali pohárikom na zahriatie. Cítil som sa doslova ako formula F1, keď dorazí do pittstopu. Koordinovane jej menia pneumatiky, ďalší tankuje a iný občerstvuje vodiča. Popri tom chatári zakúrili a servírovali kapustnicu. Veselá parta. Marek - vedúci a dvaja pomocní chatári. Svoj príchod som si načasoval ideálne. Sú tu prvý deň a pripravujú Andrejcovú na novú sezónu. Pribudne terasa, nové latríny a umyvárka. Ale aj nový šindeľ na severnej streche a tiež povalu zvnútra obložili, zateplili a lakovali.
Aj som chcel priložiť ruku k dielu, ale zdvorilo odmietli, že mám dosť čo na práci s vybaľovaním ruksaku. Všetky veci som mal v menších, nepremokavých vreckách. Samostatné oddelenia, každé malo inú farbu, pre rýchlejšiu orientáciu. Spacák bol v modrom, spodné oblečenie v slabozelenom, vrché oblečenie v tmavozelenom a proviant v žltom vrecku. Našťastie, do vreciek sa už voda nedostala, ale ruksak samotný bolo treba sušiť. Oheň v piecke praskal, na stôl som dostal pivko a tak som sedel, čítal knihu o tatranských chatách a tešil sa tomu v teple, pod strechou. Takto som si zažil tú autentickú atmosféru s pánmi z hôr, bez ktorých by Nízke tatry boli pre nás menej prívetivé.
Zajtrajší plán bola pošta Telgárt, ale pred tým ma čakalo 5 hodín chôdze v daždi. Možno by som skúsil prejsť ešte ďalších 8 km ďalej, na chatu Rita na Čuntave. Ale tá bude otvorená až od pozajtra. A pod neďalekým prístreškom sa mi večer sušiť nechce, navyše pri večernej teplote okolo 6 stupňov. Uvidíme, ako teda ďalej, či zvládnem zajtra dôjsť na Dobšinskú mašu. V tomto počasí sa nedá naplánovať viac dní dopredu. Celý týždeň má pršať, z Telgártu vedie červená značka ponad Dobšinú, tam sa prespať a vysušiť dá. Ale chata Volovec funguje v tomto období len cez víkend. Bude to ešte zaujímavé.
Pred zotmením sa skrehnuté telo už zohrialo, aj kúpeľ v ľadovom jazierku znieslo. Zaspávame spolu s chatármi v spacákoch na širokej prični. Ľahlo si ku mne aj malé mača, spokojne si priadlo a ja s ním.
Deň 22. (16 km, stúpanie 703 m, klesanie 1232 m)
Počasie skracuje plánovanú trasu. Chcel som ísť ďalej, ale dnes som prešiel len 16 km do Telgártu a opustil Nízke Tatry. Ďumbierska časť bola skvelá, jedno z mojich najlepších horských dobrodružstiev. Zato Kráľohoľskú časť som v hmle skoro nevidel. Dnes pršalo menej ako včera, drobné kvapôčky vody sa presúvali spolu s vetrom. Našťastie nefučalo.
Prvých 200 výškových metrov stúpania na Bartkovú som sa slušne zapotil. Chodník viedol severnou stráňou v lese, kde lúče slnka poriadne nedopadnú. Tak som sa brodil v metrovom mokrom snehu. Červená sa tu strácala, chodník sa občas hľadal systémom pokus - omyl. Preliezať pováľané stromy v kopci doberie tiež dosť síl. Úľavou bol vstup do pásma kosodreviny, kde už sneh nebol, a ani vyššie v hôľnej časti. Veď v predchádzajúcich dňoch jarné slnko roztopilo slnečné stráne. Tento hrebeň sme pred dvomi rokmi išli z opačnej strany, tešil som sa na rozľahlé horské lúky.
Vytvrale celý deň pršalo, dnes som sa pre istotu spolu s ruksakom natiahol do pršiplášťa a tak som kráčal vo väčšej pohode ako včera. Ale pod pršiplášťom sa človek pri výkone viac spotí. Chýba vetranie, tak som mal za jazdy kvalitnú saunu. Počas stúpania som si občas zahryzol sladkú tyčinku, nech má telo cukor a energiu na výstup.
Cesta ubiehala bez ďalších prekážok, až som si hovoril, že už by som mohol byť aj na Kráľovej holi. A vtedy sa 30 metrov odomňa z hmly vynoril vysielač. Ani som mu na vrchol cez hmlu nedovidel. Aj z tej impozantnej budovy len kúsok vytŕčal.
Našiel som núdzovú miestnosť na občerstvenie. Nedivím sa, že ju neskôr počas sezóny zavreli. Ľudia si ju pomýlili so smetným košom. A pritom si stačí z vrcholu zniesť len odpadky z vlastného občerstvenia.
Po krátkom oddychu pod strechou nasledovalo rýchle, kilometrové klesanie do Telgártu. Najskôr po mokrom snehu, neskôr veľkú časť cesty po potoku, ktorý tiekol cez chodník. Kolienkári na podobné klesania trpko spomínajú, ja som jeden z nich. Vďaka tomu moje nohy dostali neskôr večer niekoľko ibalginových masáží.
Vibramy našťastie v snehu ani v potoku nepremokli. Ťažko som sa s nimi v Telgárte lúčil. Ale tak to chodí, na menšie kopce bez snehu sa hodí ľahšia obuv. Tú som si na pošte vyzdvihol (balík na moje meno, čo som si poslal z Banskej Bystrice). K tomu druhý balík so sušným jedlom, poslaným z domu. Spolu s vibramami išli domov aj zimné rukavice a tepelná vložka do spacáka. Vodou nasiaknuté vibramy mali na pošte o 300 gramov viac, než keď som ich neskôr doma vysušené odvážil.
Na nohách bude skoro o kilo menej, a aj z ruksaku ďalšie kilo ubudlo. Hoci som stan doteraz použil iba dva krát, radšej som ho niesol ďalej. Veď ma čakalo pekných pár upršaných dní na trase, kde nie je veľa prístreškov a ani na otvorené postcovidové penzióny v doline sa v nedalo spoľahnúť. Skrátka, výhody niesť 800 gramov ultralight stanu prevažujú nad negatívami, až tak mi to neulíži. Mačky nechávam kamoške Vranke v penzióne, kde si ich vyzdvihne. Zajtra máme po ceste stretávku. Bude môj druhý snpéčkar putujúci z Dukly. Ukulele predvčerom poslala domov, tak žiadna jam session nebude. Nevadí. Snp song, ktorý mi v hlave hral, dostal ďalšiu slohu, tak si ho nechám na neskôr. Zajtra má celý deň opäť pršať. Nasúkam sa zas do pršiplášťa, dnes nič nepremoklo, funguje to. Chcel by som ísť dlhšiu trasu, ale volím radšej kratšiu a dojazd do 19 km vzdialeného penziónu na Dobšinskej maši. Ďalej sú len prístrešky, kde sa človek zohreje len v spacáku a bude šťastie, ak nájde suché drevo na oheň. Útulňa Galová mi bola odporúčaná, ale nechce sa mi tam šlapať 32km v daždi. Tak som zvedavý, či sa mi do 30.mája podarí celá trasa na Duklu. 1.júna už mám pracovné povinnosti v Bratislave. Ešte na Myjave na 5.deň mojej cesty som si hovoril, že s tým kolenom aj polovica trasy bude ohromný výkon. Zrazu už som za polovicou, sledujem počasie, neúprosný kalendár čo ukrajuje z voľných dní a počúvam bazálne potreby namáhaného tela. Zajtra vchádzam do južnej časti Slovenského raja. Veľmi sa teším.
