Cesta hrdinov SNP 2021 - 4.časť

Radosti aj strasti diaľkového turistu, ktorý prešiel túto 760 kilometrov dlhú trasu zo západu na východ za 33 dní.

Cesta hrdinov SNP 2021 - 4.časť
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

6. Deň 

Day Zero - termín používaný turistami na PCT (Pacific crest trail, čo je viac než 4200 km dlhá trasa z hraníc Mexika po Kanadu). Nad ránom som sa zobudil na brnenie v nohách, celý deň to v nich pulzovalo, občas menej, občas viac. Voľný deň padne naozaj vhod. Pranie striedalo liečenie kolien a otlakov. Ale vpodstate to bol celodenný relax doplnený rozhovormi s Dede Matejom o turistike aj dávnych zážitkoch. Rozhovoril sa tiež o chalupe, ako ju pred vyše tridsiatimi rokmi kúpili po dlhom hľadaní na Myjavských kopaniciach. A ešte koľko práce a času ich to stálo zrekonštruovať všetko do dnešnej podoby. Jeho žena Vierka si tam urobila menší mačací raj, takže vždy, keď tam prídeme, víta nás zástup rôznofarebných mačiek.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Popoludní som čakal vzácnu návštevu. Prišla kamarátka Verča, pekných pár rokov sme sa nevideli. Je to dávna skautská segra, s ktorou som onehdá aj do tanečnej na venček chodil. Chystala sa na myjavskú etapu so mnou, ale náhle dostala termín očkovania proti covidu, tak z turistického plánu upustila. Predsa len, zdravie je dôležité. Nuž aspoň zašla pozrieť na Dedeho chalupu, keďže žije takmer na dohľad. Podpora na náročnej túre od priateľov bola neuveriteľná. Či na sociálnych sieťach, alebo aj osobne. A to som zatiaľ vtedy pociťoval jej prvé prejavy. Verča mi doniesla skvelú bandáž na koleno, vraj s ňou absolvovala cestu do Santiaga de Compostela. To je teda významný talizman, ba čo viac? Extrémne účelný :-) 

SkryťVypnúť reklamu
Dávne turistické priateľstvá z teenagerského skautingu ožívajú. Kamoška Verča prišla na kus reči
Dávne turistické priateľstvá z teenagerského skautingu ožívajú. Kamoška Verča prišla na kus reči (zdroj: Michal Legíň)


7. Deň  31 km (641 m stúpanie, 813 m klesanie)

Po dni voľna sa ide zas na cestu. Ráno ma Dede Matej chcel odviezť dovno do Myjavy, nech to mám predsa bližšie. Ale ja som chcel odvoz iba priamo na miesto, kde som zišiel z červenej (v 6 km vzdialenej Polianke). Chcem si predsa užiť každý kilometer trasy. Myjavské kopanice miestami pripomínajú toskánsky reliéf. Malé pahorky osadené stromami, len štíhle tuje chýbajú a biele veže renesančných kostolov. Vôňa kvitnúcich sliviek ma sprevádzala až do mesta.

Myjavské Toskánsko :-)
Myjavské Toskánsko :-) (zdroj: Michal Legíň)

Nepohrdol som ranným pivkom, v lekárni si dokúpil anestetiká a nekonečnou asfaltkou som pokračoval k Veľkej javorine. V poslednej osade pred vstupom do lesa pri ceste stálo stavenisko rodinného domu. Zo srandy som sa stavbárov spýtal: “Prepáčte, páni, kadiaľ sa ide na Duklu?” Vôbec mi nenapadlo, že som si tým podpísal ortieľ. “Ty si turista? No poď, určite si smädný!” A naliali za pohárik hruškovice. “Daj si ešte do druhej nohy”, núkali hneď ďalší. “A tu máš ešte jeden, fľašu už domov neponesiem. No, vidíš, ako ti to krásne ide, tak ešte štvrtý! Vidíš, ako ti chutilo! A bál si sa! Tak teda, na Duklu sa ide tadiaľ!” Odpravili ma a mňa čakal náročný úsek trasy. Kopaničiarska pohostinnosť mi mierne zmenila krok. Chvíľu som kľučkoval od krajnice ku krajnici, pred lesom a som si opláchol hlavu a ráznym tempom nabral smer.

SkryťVypnúť reklamu
Kopaničiarska pohostinnosť
Kopaničiarska pohostinnosť (zdroj: Michal Legíň)

Cukor z pálenky treba predsa spáliť a tak ma rýchly krok zastavil až pri Dibrovovom pamätníku. Myjavský zrýchľovač mi hodinovú trasu skrátil na pol hodiny. Do kopca ani koleno netrpelo. Ale vtedy už bola myseľ našťastie čistejšia, blížila sa časť českej trasy na ceste SNP.

Dibrovov pomník. Múdre internety píšu, že na tomto mieste bolo počas SNP v roku 1945 nemecami upálených deväť partizánov (SK, RU, PL).
Dibrovov pomník. Múdre internety píšu, že na tomto mieste bolo počas SNP v roku 1945 nemecami upálených deväť partizánov (SK, RU, PL). (zdroj: Michal Legíň)

Pri Dibrovovom pamätníku sa ešte trochu pristavím. Počas cesty z Devína to bol len druhý viditeľný pamätník hrdinov SNP, na ktorý si spomínam. Ďalej ich bude cestou viac, ale priebežne som nesledoval tieto vojenské historické miesta, pokiaľ na nich nebol rovno pamätník, ktorý pútnika svojou prítomnosťou vyzve k úctivej chvíľke. Verím, že niektorí z vás, čo tento blog čítate, doplníte vojenské historické zaujímavosti, ktoré som prehliadol.

SkryťVypnúť reklamu

Na Veľkej javorine snehové jazyky ešte naznačovali, že zima stále nepovedala posledné zbohom. Z Holubyho chaty bol výborný výhľad na Považský inovec a v diaľke sa črtali aj Strážovské vrchy, kam som mal prísť už čoskoro. Škoda len, že Holubyho chata bola otvorená iba do 16tej. Ešte po covidových obmedzeniach neubytovávali, ale pred jej zavretím som stihol aspoň langoš a kofolu. Plánovaná kratšia etapa sa teda musela predĺžiť. Ďalšie vhodné miesto na spanie bola niečo vyš hodiny vzdialená Kamenná bouda. V noci má pršať, strecha nad hlavou sa hodí. Cestou som stretol Masima v klobúku, ktorý kráčal oproti a dúfal, že ho na chate ubytujú, tiež nechcel spať v búrke len tak. O tri týždne som sa náhodou dozvedel, ako dopadol, ale to si nechám do neskoršieho pokračovania tohto blogu.

Kamenná bouda patriaca Českým lesom mala okolo seba poriadny neporiadok. Čudujem sa, čo všetko ľudia dokážu povyhadzovať pri ohniskách a v ich širšom okolí. Zadná časť boudy mala byť otvorená na núdzové prespanie. Veru aj bola, ale podobne ako jej okolie, aj tam bolo veľa odpadkov. Na ich zbieranie som po celodennej ceste už nemal energiu. Kúsok odtiaľ stál prístrešok, ktorý tiež nevyzeral vábne a ešte vedľa bola malá polorozpadnutá kolibka, do ktorej by asi zatekalo. Tak som si vyhliadol na mape rozhľadňu nad obcou Obenice. Síce to znamenalo kráčať cez tri kilometre navyše, ale to nevadí. Telo bolo oddýchnuté a aj koleno ako-tak poslúchalo.

Rozhľadňa nad Obenicami ČR, v prístrešku sa mi nechcelo spať na stole, na zemi bol hrubý ostrý štrk, cítil by som sa na ňom ako fakír na ihlách.
Rozhľadňa nad Obenicami ČR, v prístrešku sa mi nechcelo spať na stole, na zemi bol hrubý ostrý štrk, cítil by som sa na ňom ako fakír na ihlách. (zdroj: Michal Legíň)

Tesne pred zotmením som dorazil, uvaril si večeru a zistil, že mám málo vody. Cestou som minul prameň. Najbližší bol v doline, alebo iný na hrebeni pár kilometrov vzdialený smerom v pred. Nuž čo, prečkám s dvomi deci vody do rána. Zrazu ale zaparkovalo na kraji hory terénne auto a vystúpil odtiaľ randiaci párik. Hanba nehanba, nabral som odvahu a spýtal sa ich, či mi nemajú predať nejakú erárnu minerálku. Ja predsa vždy nosím v aute akúkoľvek, bárs aj starú vodu. Mal som šťastie, náhodou týždňovú minerálku v aute mali. Som zachránený, nebudem vysmädnutý do rána. Posledné, čo som pred spánkom zvládol, bolo spísať zopár riadkov pre priateľov na facebooku:

“Deň voľna u dede Mateja na Myjave padol nesmierne vhod. Koleno všetkými masťami mazané nadobudlo vhodné rozmery, otlaky sa mierne zhojili a prišli aj nečakané návštevy. Dobre padne cítiť tú podporu odvšadiaľ. Dnešná trasa mala 29 km. Vlastne 31 km, lebo som sa s Lumírom z Brna zakecal a slušne zišiel z trasy jeho smerom. Ale aspoň sme utužili hranicu ČS priateľstva, ako to na Veľkej Javorine volajú. A vstúpil som do Bielych Karpát. Mám v nohách cca 170 km a konečne som vošiel aj do voňavého ihličnatého lesa. Spím pod Rozhlednou Obenice s výhľadom na Uherský Brod, okolo sa blýska a mierne prší. Podľa predpovede ma čaká krátka jarná búrka. Teším sa na ďalšie kilometre, uvidíme, čo prinesú.”

Lumír z Brna mal v pláne prespať na menej navštevovanom vedľajšom vrchu Jelenec.
Lumír z Brna mal v pláne prespať na menej navštevovanom vedľajšom vrchu Jelenec. (zdroj: Michal Legíň)
Michal Legíň

Michal Legíň

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  59x

Rád cestujem, čítam knihy, sledujem kultúrne dianie a vnímam svet okolo. Tvorím aj hrávam divadlo pre deti, čo považujem za poslanie a obrovskú príležitosť pomôcť formovať mladú generáciu. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu