Vitajte pri zápiskoch z našej cesty. Ak vás zaujímajú naše predošlé turistické zážitky a začiatok trasy GR221, nájdete ich v predchádzajúcom blogu na mojom profile.
Deň 1. Sant Elm - Refugio Ses Fontanelless (12 km, stúpanie 588 m, klesanie 318 m)
Ráno sme sa nikam nenáhlili. Na prvý deň pochodu sme si stanovili pohodovú trasu. V augustovom teple aj to dá zabrať, preto sme sa prvé tri dni radšej aklimatizovali na miestne teploty a vlhkosť. Predpoveď počasia na dnes bola priaznivá, teda polojasno, s prehánkami okolo obeda. Teplota mala klesnúť z obligátnych 32 na 28 stupňov. Takú úľavu už turista pri výstupe v Stredomorí pocíti. Dopoludnia sme ešte googlili potraviny na trase, ich otváracie hodiny a tiež reštaurácie v horských osadách. Nasledovalo posledné okúpanie sa v bazéne nášho penziónu a prišiel čas vyraziť.
Rozlúčili sme sa s našimi CZ/SK domácimi Fitzgerald Kiks (ďakujeme, že nám fandíte) a nastúpili sme na autobus do Sant Elm, na pozíciu 0. Alternatívne výstupy na trasu GR 221, alebo Drystone Route, sú aj z Andrax, alebo z Port Andrax. Sant Elm je milé, tiché letovisko, omnoho kľudnejšie ako Paguera, kde sme strávili dve noci v stredomorských radovánkach, zahrnutí sýtosťou reštaurácií, suvenír shopov, plážových butikov a všadeprítomných nemeckých turistov, ktorým je Malorka druhým domovom.
Čakala nás 5 hodinová túra, s hydro rozpočtom 3 litre vody na hlavu. Radšej s rezervou ďalšie 2 litre, keby sme sa dlho kochali výhľadmi. Hydrovaky naplnené, ešte pivko pred cestou, pamätná fotka pre mamu a Vamos a la Camino! Bolo zaujímavé vnímať hostí z prispatých terás, sledujúcich dvoch chodcov s ruksakmi, palicami a šiltovkou á la Lawrence z Arábie (edícia 2022).
Posledné metre promenády popri azúrovom pobreží sme prešli, a už sme vykročili borovicovým lesom, oproti prvým výškovým metrom. Sierra de Tramuntana nie sú veľhory. Ale prevýšenie na celej trase je porovnateľné s našou Cestou hrdinov SNP, povedzme v úseku Strážovských vrchov. Teda zvládne to priemerne zdatný turista. Kto sa nechce variť vo vlastnej šťave, najideálnejšie mesiace sú na jar a na jeseň. Keďže sme sa tri dni aklimatizovali na miestne teploty a vlhkosť, cítime sa byť pripravení. Čaká nás 140 kilometrov s prevýšením 5000 metrov, zo západu na východ Malorky.
Po prvom kilometri sa obloha zatiahla a v prvom ostrom stúpaní zahrmelo. Na Mallorcu sme si pršiplášte nevzali, zrážky hlásili minimálne. Namiesto pršiplášťa sme mali pripravený nepremokavý tyvek, ktorého multifunkčnosť som už neraz na horách ocenil. Je to stavebnícky materiál, turistmi využívaný ako ultralight podložka pod stan či karimatku. Sotva sme tyvek vytiahli, bolo po daždi. Ani len zem pod stromami sa nezmočila. Až neskôr na hrebeni sme videli mláky vody, ktoré boli jediným dôkazom dažďa. Vyprahnutá krajina všetku vodu hneď vypila.
Krátky dážď predsa stihol zvlhčiť jeden náročnejší, asi desať metrov dlhý skalný úsek, vďaka čomu bol pol hodinu šmykľavý. Pri tomto úseku sa pristavím. V našich horách sme v podobných miestach zvyknutí na reťaze či na rebríky. Neviem si predstaviť výstup na Súľovské skaly či na Rozsutec bez nich. Tu však bolo natiahnuté tenké lanko z padáka. Hrúbka 3 mm, na ktoré miestna Doña Juana ešte v stredu bombarďáky vešala. Našťastie, nebol to strmý úsek a lanko nenechalo na rukách boľavú spomienku. Po tejto mini ferate sme opustili pásmo lesa a zakrslých paliem a otvoril sa nám úchvatný výhľad. Z mora sa dvíhal neobývaný, asi 2 km dlhý Dragon’s island, vzdialený pár stoviek metrov od pevniny. Zo Sant Elm tam organizujú fakultatívne zájazdy, keďže je to vyhlásená prírodná rezervácia.
Cestou, pri ďalších pohľadoch na Dračí ostrov, nám napadlo, koľko pokladov tam baleárski piráti zakopali. Vtedy sme už prekonali prevýšenie takmer 500 metrov a dostali sme sa na severné útesy Malorky, pokryté trávou a nízkymi palmami. Nasledovala traverzová trasa po stredovekých cestách, ponad pradávne terasy z maorských čias (8.-13.st), kde už roky nerastú olivy ani vinič. Občas sme prešli okolo múrika rozpadnutého kamenného domu, sporadicky popri tieni borovice a v diaľke sme sledovali farmárskych pionierov, ktorí vo vyprahnutej krajine pestujú figovníky. Zavše sme sa prihovorili divokým kozám. Na svoju prítomnosť upozorňovali hrozienkami na chodníku a občasným pozdravom z neďalekej skaly.
Z útesu cez horské sedlo sme čoskoro prešli do “vnútrozemia”. Aj táto časť hôr bola kedysi obhospodarovaná. Nasvedčovali tomu ojedinelé polorozpadnuté kamenné terasy zarastené suchou trávou, malými palmami či akáciami. Tipovali sme, či kráčame po starej rímskej alebo dokonca po ešte staršej fénickej ceste.
Značenie na GR 221 nie je tak dôkladné, ako v našich horách. Prvé kilometre boli na stromoch poradicky nasprejované značky, občas šípka, bez signifikantného vizuálu. V spleti cestičiek by turista mohol poblúdiť, keby sa neorientoval nastaveným gps. Vďaka, že žijeme v 21.storočí a mapy.cz majú offline aj Baleárske ostrovy. Navigácia nás upozornila na každú odbočku, lebo aké-také značenie GR 221 začalo až na hrebeni (teda na vrchole útesu). Naozaj, naše turistické značenie by sa malo dostať do UNESCO, ani mnohí nevieme, že v tomto sme skutočne svetoví.
Slniečko pieklo a mierne zvlnená cesta nás postupne zaviedla na asfaltku. Posledné dva kilometre k dnešnému cieľu boli pred nami, tiene sa predlžovali a večer sa blížil. Už nás aj lýtka pálili zo slnka, hoci sme sa cestou krémovali. Aj Soňa už akosi nevládala. Až na ubytovaní s poľutovaním zistila, že počas 6 hodín na trase vypila iba pol litra vody!!! Aby ju šetrila pre istotu, ach. Skôr ale, nemala odkúšané pitie cez nový hydrovak a keďže to išlo ťažko, myslela si, že už je prázdny.
Refugio Ses Fontanelles (miesto dnešného cieľa), leží v úzkej dolinke medzi dvoma kopcami. Vďaka tomu sa tu udržiava voda. Dokonca aj prameň vyviera. Na vlhkú dolinu už z diaľky upozorňovalo husté rákosie. Okrem tejto usadlosti tu stojí ešte zopár rurálnych domov s olivovými a figovými stromami. Telefónny signál nájdeme cestou až zajtra. Tešíme sa z pohostinnosti domáceho, nemecko-malorského producenta elektronickej hudby. Spolu so ženou pretvorili polorozpadnutú usadlosť (finca) na malý turistický raj, plný príjemných vizuálnych detailov. Sprcha z nádrže dažďovej vody, ale v slušnej kúpeľni, elektrika a poschodová posteľ v spoločnej izbe s kvalitnými vankúšmi. Nič viac nám netreba. A samozrejme, ešte turistická večera z dehydrovaného jedla, uvarená na plynovej kartuši. V takejto pohode končíme prvý náš prvý deň na Dry Stone Route. Spoločná izba je dnes iba naša, všetci turisti sú na pláži, ideálna sezóna na Dry stone route začína až koncom septembra.
Večer nasleduje už len rozbor a plánovanie zajtrajšej trasy. Pitná voda cestou nebude, náš domáci má pre turistov na múriku vyloženú balenú vodu. Kto potrebuje, za mierny poplatok si vezme, koľko potrebuje. Tešíme sa na zajtra.
Deň 2. Finca Ses Fontaneless - prístrešok nad dedinkou Estellents (stúpanie 853 m, klesanie 822 m)
Budík o 6:00 bol neúprosný. Nenechal som ho zvoniť dlho, čím skôr vyrazíme, tým viac kilometrov v chládku prejdeme. O 6:50, keď sme vyštartovali, už bolo takmer vidno.
Slnko vychádzalo 7:15, ale skrývalo sa za najvyšším vrchom severozápadnej Mallorky s výškou 950 m. Trasa vedie tesne popod vrchol. Podobných 500 m prevýšení s identickým povrchom máme za sebou desiatky. Ale väčšinou v schodnom a dobre značenom teréne. Tu sme sa strácali vo vysokej tráve, pomedzi nízke palmy, v úzkych chodníčkoch, ktorých bolo asi päť, a každý zle schodný. GPS nás navigovalo na vrchol, tam sme smerovali, ale pomedzi balvany a pichľavé akácie to občas bolelo. Soňa si ešte včera mierne vyvrtla členok, bandáž ju fixovala, ale aj tak občas zjajkla. Napriek tomu kráčala ďalej, aj so 14 kilovým ruksakom. Ja som hľadal trasu metódou pokus-omyl a navigoval Soňu na najlepší chodník, až kým sme v sedle nezbadali rebrík, cez ktorý sme preliezli plot na susedný pozemok. Úmorných prvých 300 výškových metrov nám trvalo vyše hodiny. S ľahkosťou nás predbehol švédsky pár zbalený na poldenný výlet.
Vo výške 750 m sme natrafili na malú usadlosť. Nad domom boli vo svahu rozsiahle zberné nádrže na dažovú vodu. Vďaka tomu v týchto miestach môžu ľudia hospodáriť. Široké zelené plachty bolo vidieť už včera, z prvého útesu. Kúsok za týmto miestom sme si oddýchli, skontrolovali vyschnutú studňu a snažili sa nájsť cestu ďalej. Vody tu v lete niet, názov cesty Dry Stone Route je príznačný.
Opäť musím vyzdvihnúť turistické značenie v našich horách, lebo v týchto miestach nebolo žiadne. Iba občasné skalné homolky (mužici, alebo stone mani, ako ich nazývajú hikeri). V týchto miestach sa chodník strácal medzi skalami a vo vysokej tráve. Aspoň že výhľady na more a severo-západnú Malorku sú parádne. Pred chvíľou z najvyššieho sedla sme videli pobrežie Paguery, Port Andrax a v diaľke aj južnú časť zálivu pri Palma de Mallorca. Španielska pevnina na severe nebola na dohľad, delí nás zhruba 200 km rozľahlého mora.
Aj v týchto miestach sme míňali viaceré maurské ruiny a poľnohospodárske terasy, ktoré boli dokonca vo výške 900 m nad morom, ďaleko od obývaných centier. Ako tu ľudia kedysi žili? Pršalo asi viac, na skalných pastvinách sa pásli stáda kôz a figovníky dávali bohatú úrodu? Z úvah o histórii a klimatickej zmene nás vytrhlo neutíchajúce slnko. S blížiacim sa poludním začínalo pripekať, tak sme pridali do kroku, aby sme rýchlo došli do plánovaného miesta siesty. Chodník začal klesať na mierne zvlnený pobrežný hrebeň, ktorý sa tiahol vo výške 700 metrov nad severným pobrežím Malorky.
Konečne sme natrafili na dobré značenie a chodník sa už nestrácal. Značka nás priviedla pár desiatok výškových metrov nižšie k Refugi Coma d’en Vidal. Tá však bola v tomto čase zavretá, ale vedeli sme, že má altánok pre pútnikov a krytú terasu. Presne včas, poludňajšia siesta bola zaslúžená. Najprudší úpek sme strávili v tieni borovíc, uvarili si obed, dokonca sme si na chvíľu zdriemli. Keď sme sa o dve hodiny balili, okolo nás prechádzal turista s veľkým ruksakom. Hneď bolo všetko jasné. David kráčal tiež trasu GR221. Tak sa zdá, že máme súputníka, lebo okrem ranného švédskeho páru sme stretli iba jedného nemeckého hikera na poldennom výlete a to bolo všetko. Všetci ostatní sú na Malorke pri mori! Aj my sa občas nad tým zamyslíme, že more máme na dohľad a okúpať sa nemôžme. Tantalove muky!
V týchto miestach je prvý spoľahlivo tečúci vodný zdroj, v polovici druhého dňa na trase od západu. Na studni s kohútikom je síce značka, že voda je nepitná, ale David bez problémov prehnal filtrom celú fľašu a pokračoval ďalej. Neskôr sme sa dozvedeli, že problém s touto vodou rozhodne nemal. Vlastne, zo žiadnej studne či verejného vodovodu mu nič nebolo. Keby sme to vedeli skôr, mohli sme mať menšiu starosť o vodu a významne ľahšie batohy.
Medzitým sladký čas siesty prešiel, pred nami bola druhá polovica dnešnej trasy. Po štrkovej ceste nasledovalo prudké klesanie asi 300 výškových metrov do doliny k pobrežnej asfaltke. Otvorili sa nám spektakulárne výhľady na more. Cesta bola ďalej štrková, civilizovaná, už neviedla takou divokou krajinou ako za rána. Dedinka Estellents v úzkom údolí už bola na dohľad, ale delilo nás od nej ešte asi 75 serpentín pomedzi borovicový les, staré olivovníky a občasné maorské ruiny. A všade tie kamenné múriky!
Konečne sme zbadali prvé domy, zabrechali na nás psy: “Hasta la vista, amigos!” Estellents nás vítal nedeľným zvonom, na námestí sa chystala fiesta a divadelné predstavenie. My sme však túžili po chladnom nápoji, dvojitom tapas a polohe ležmo. Stretli sme Davida, ktorý z miesta našej obednej siesty vyrazil do doliny skôr ako my. Spoločne sme doplnili vodu a prastarý olivový háj nám dodával sily na posledné dva kilometre cesty. Divil som sa, že aj tie najstaršie olivovníky mali plody. Neodolal som a ochutnal nezrelý plod. Niečo tak neuveriteľne trpké som ešte nejedol. Plné ústa nezrelých trniek oproti tomu chutia ako lesný med. Navyše, táto trpkosť v ústach vydrží niekoľko hodín! Ešte pred polnocou, keď píšem denník, si neviem vychutnať ani len dúšok miestneho vína, brŕ.
Spíme v prístrešku kúsok nad Estellents. S poslednými zvyškami svetla sme sa osprchovali z fľaše vody, stará oliva nad nami šepká dobrú noc, cikády cvrlikajú uspávanku a v diaľke mečia kozy. Snáď nám nejaká nepríde ožužlávať palce, lebo v 23 stupňoch ležíme len na spacákoch, nezalezieme do nich. Hady ani škoroióni na Malorke nie sú, ale túto informáciu som radšej dôkladne preveroval na googli. Komáre teda uvítali chutný zdroj, ale nám to nevadí. Podliehame únave a tešíme sa na rannú teplotu 22 stupňov. Zajtra nás čaká podobný úsek ako dnes, treba si oddýchnuť.
