Vitajte pri zápiskoch z našej cesty. Ak vás zaujímajú naše predošlé turistické zážitky a začiatok trasy GR221, nájdete ich v predchádzajúcich blogoch na mojom profile.
Deň 3. - Prístrešok nad Estellencs - sedlo Coll de Sant Jordi (17 km, pritom 780 m klesanie, 685 m stúpanie).
Dnes sme opäť vyrazili o siedmej ráno na pohodlný úsek s dvoma väčšími zastávkami v horských mestečkách Esporles a Valldemosa. Tesne pred ochodom sa prišiel s nami rozlúčiť David, ktorý nocoval neďaleko. Vedeli sme, že sa isto ešte niekoľko krát stretneme. On mal v pláne do Esporles kráčať po hlavnej trase GR 221, cez pobrežnú dedinku Banyalbufar, aby sa okúpal v mori. My sme zvolili terén s menším prevýšením. Ušetrili sme tak klesanie k moru na vrstevnici s lepším výhľadom. Hlavnou trasou do Banyalbufar sme neklesli, ale pokračovali traverzom cez hory, pomedzi plantáže olivovníkov.
Trasa viedla ponad útesy cez borovicový les. Voňal ihličím, občas sa chodník kľukatil pomedzi tisícročné kamenné terasy zarastené stromami, inokedy nás viedla olivovým hájom. Takmer až do Esporles sme kráčali popod stromy. Skvelé! Stúpajúce dopoludňajšie slnko na nás tak nepieklo. Cez atmosferický les (s pre nás neznámymi stromami) sme dorazili na križovatku našej aj pobrežnej cesty z Banyalbufar. Tento úsek bol fascinujúci svojim historickým rázom. Medzi kamennými múrikmi sa kľukatila rímska dlažba. Niektoré úseky cesty boli v lepšom stave, iné v horšom. Súvislých pár kilometrov zachovalej cesty dokazoval význam miestnych obydlí už od staroveku. Samozrejme, takáto cesta sa nezaobíde bez občasných kruhových mýtnic, ktoré tu stoja ako nemí svedkovia zašlých čias. Dodnes z nich zväčša už ostali len kamenné základy.
Keď sme začuli brechot psov, tušili sme, že sa blíži prvá dnešná zastávka. Čoskoro sa v doline zjavili typické stredomorské šindľové strechy a mne sa začali zbiehať slinky na horské tapas v Esporles. Miestny kostol s dominantnou rozetou v priečelí však nebol otvorený. Škoda, rád by som nakukol dnu, ale nemali sme čas počkať do večerných vešperov, kedy sa chrám otvára. Blížila sa siesta a v tejto ospalej obci sa zjavne dodržiava, na rozdiel od rušnej Palma de Mallorca či v Paguere.
Zo tri reštaurácie aj kaviareň sa mali otvoriť až po obede, ani veľa miestnych sme nestretli. Hlavná ulica však žila akým - takým životom. Zo tri reštaurácie tu predsa boli otvorené! Náhodou sme sadli do tej, ktorú odporúčal aj bedeker, ako sa vzápätí dočítala Soňa. Jedlo mali famózne. Áno, pani doktroka, ak to čítate, bolo to ľahké, stredomorské a hlavne zdravé!
Náš bedeker cesty GR 221 ostal doma, je strohý, popisuje iba trasu. Preto máme so sebou väčší. S obsažnejšími informáciami, ktoré majú svoju váhu. Doslova ju cítim na chrbte.
Diaľkoví turisti zažívajú časté stretávanie iných diaľkových turistov, putujúcich rovnakým smerom. Spoločný osud so spoločným cieľom. Akonáhle sme so Soňou začali debatu na túto tému, okolo nás si vykračoval David, ktorého sme včera spoznali. Máme rovnaký cieľ a hoci nekráčame spolu, už niekoľký krát nás cesta dala do kopy. Najskôr včera cez obed, potom v Estellencs na večeru, aj táborili sme kúsok od seba, no a zrazu, spoločný obed v Esporles. On však na terase posedel len nevyhnutný čas, nahádzal do seba obed, doplnil vodu z vodovodu a vyrazil.
Na Malorke, podobne ako v iných stredomorských krajinách, nemajú vo vodovode pitnú vodu. My ňou u nás aj splachujeme. David si na cestu zobral filter a tak nemal problém nabrať si kdekoľvek. Ja som filter nechal doma, lebo som čítal v blogoch, že vody tu v lete niet, tak si ju treba kupovať. Takže v Esporles sme dokúpili štyri litre, čo poriadne zaťažilo batohy. Logistika dotankovania vody je na Dry Stone Route náročnejšia najmä v letnom období. Občasné studne zaznačené v mape v lete vodu zväčša nemajú.
Na terase reštaurácie v Esporles sme ešte chvíľu sedeli. Naše power banky nás o to poprosili, tak sme im vyhoveli. Dali sme ešte po pivku a 14tej sme vyrazili ďalej.
Esporles sa nám pomaly vzďaľoval. Čoskoro sa nám naskytol pohľad naň z opačnej strany úzkeho údolia. Kráčali sme po asfaltke až po skaliská okolitých vrchov. Za nami ostali olivové a mandľové plantáže, zakrátko sme vkročili do borovicového lesa. Konečne opäť tieň! Takto sa dá zniesť aj prudšie stúpanie v augustovej stredomorskej klíme. Vtedy sa zmenilo aj podložie cesty. V skalnom teréne sa kráčalo ťažšie, chodník sa strácal a poslednú značku sme videli v sedle pod nami.
GPS a kamenní mužíci nás spoľahlivo navigovali ďalej. Dôverne známe značenie cesty GR 221 tu veru chýbalo. Napriek tomu sme sa blížili do dnešného cieľa. Na skalnej planine pri starodávnych ílových peciach. Teda aspoň to sme sa o týchto peciach dočítali, že je to možné miesto na prespanie v prírode. Chodník strážili pôdorysy okrúhlych obydlí výrobcov dreveného uhlia, všetko vysoko nad krajinou. Toto miesto kedysi žilo rušným životom, dnes zíva prázdnotou. Len divoké kozy a občasný turista prekročia nápis “privado”. Hoci to tu dýchalo históriou, Sonka sa necítila pohodlne, nuž sme sa pobrali ďalej. Aspoň ukrojíme zo zajtrajšej trasy, ktorá bude náročnejšia ako tie doterajšie.
Hlavne, Sonkin kotník sa hojí pomaly, na rovnej ceste a bez kamenia je všetko v pohode, ale na kamenných úsekoch sa občas ozve. Soňa si dôverne rozumie s masťou flector a teší sa, že kotníková bandáž z lekárničky má farbu jej ponožiek, nikto si nič nevšimne. Našťastie, neozývajú sa nám kolená, tak som tomu rád, lebo pred rokom na Ceste SNP som si s kolenom užil svoje.
Kempujeme pri starodávnom kamennom múre v sedle Coll de Sant Jordi. Vietor fučí, cez konáre stromov vidím na oblohe časť severnej koruny a dopíjam sangriu z tetrapaku. Sonka už zaspala, je najvyšší čas pobrať sa za ňou.
4. Deň. Coll de Sant Jordi - Deiá. (17 km, 990 m stúpanie, 1252 m klesanie).
Ráno som vstal pred budíkom. Konečne noc, kedy mi nebolo teplo a dalo sa v pohode spať. Dokonca v spacáku! Nočný vietor z južnej doliny fúkal do severnej. Vďaka tomu ma na Malorke prvý krát zo spacáku od zvyšku sveta delila len malilinká dierka na dýchanie. Vyrazili sme 7:15, nech vo Valldemosa nečakáme na otvorenie obchodu a kaviarní, čo malo byť o 9:00.
V sedle, kde sme spali, bola uzávera súkromného pozemku. Jeho majiteľ využil stredoveký múr, tiahnuci sa asi kilometer celým sedlom, od najstrmšieho úseku jedného kopca po skaly na kopci druhom. Zamkol bránu a oficiálnu turistickú trasu nepustil po vonkajšom okraji svojho pozemku. Pre istotu sa ešte ohradil aj druhým múrom. Avšak turisti na prechod ďalej povalili múrik s prvým plotom a tak cesta GR221 predsa ešte vedie pôvodnou trasou, pomedzi dva múry (stav z augusta 2022). Uvidíme dokedy. Neskôr som čítal na blogu, že v týchto miestach vedie odklon trasy južným traverzom vrchu Mola de sa Comuna (na ktorý značená trasa pôvodne vedie). Traverz asi nie je taký spektakulárny. Keď sme zo sedla vystúpali 230 výškových metrov na vrch, opäť sa nám naskytol dych berúci pohľad na pobrežie. Do toho východ slnka práve ožiaril vrchy, kadiaľ sme kráčali predchádzajúce dni.
Samozrejme, že cesta v tomto úseku nebola značená, súkromník sa o to postaral aj za hranicou vlastného pozemku. Jediné značenie bol občas lepšie, občas slabšie viditeľný chodník a sporadickí skalní mužíci, ktorých postavili turisti. Začali sme im dávať mená. Červenák, Nahnevaný Jose, Valivrch… Aj tu na vrchu sme našli skalné múry a strážne obydlia, odkiaľ dávni pozorovatelia sledovali takmer tretinu severného pobrežia Malorky. Zo dva zachovalejšie múry dostali strechu z vlnitého plechu. V prípade nepriaznivého počasia slúžia ako útulňa, ale nevyzerajú veľmi vábne.
Na viacerých podobných miestach sme videli podpapierniky, do takejto núdzovej útulne by som vošiel naozaj len v prípade búrky, alebo radšej ešte hodinu kráčal do Vallemosa. Ľudia sú zvláštni. Na chodníku nechávajú servítky po dámskej malej potrebe, dokonca aj tie nerozložiteľné. Áno, mám potrebu o tom písať, je to negustiózne. Les chcem zažiť čistý a nechať ho taký aj pre iných. Nie je to len miestna ne-kultúra. Týka sa to vo veľkom aj našich hôr. Predsa, keď treba, idem ďalej z chodníka a ešte to aj zahrabem. Vždy je možnosť, vždy sú okolo nevyhnutné nástroje, aby som bol civilizovaný. Aj keď ma nikto nevidí. Na Malorke je toho pri chodníku menej ako u nás, skôr to však pripisujem mimo sezóne, v ktorej sme tu na horách. Turisti do miestnych hôr masívnejšie prídu až na jeseň, keď sú nižšie teploty.
Divoký les nás ďalej viedol strmým skalnatým klesaním. Kľukatil sa pomedzi stromy, niekedy sa stratil, aby sa pri kamennom mužíčkovi opäť objavil. V týchto chvíľach som velebil mapy.cz, ktorých offline verzia nás spoľahlivo navigovala správnou cestou. Raz som ju len na chvíľu vypol a hneď sme zašli 300 metrov dolu prudkým svahom. Vyšliapaný chodník nemal viditeľnú odbočku a my sme zrazu natrafili na zavretú bránu s nápisom: “Pozor, somáre!” S takouto výstrahou súhlasím, čím menej somárov stretneš, tým je život krajší. Vrátili sme sa teda do prudkého stúpania, obišli novo ohradený pozemok a pokračovali ďalej. Popod miesto, kde sa zjavila Santa Catalina Thomas, prvá svätica Malorky. Vo Valldemosa má takmer každý dom výjavy z jej života zvečnené na kachličke vedľa vstupných dverí. Je to silne religiózny kraj. Katalánci tu na pôvodných maorských základoch postavili kartuziánsky kláštor. Ale keďže ich rehoľa bola zrušená, dnes je tu múzeum. Dokonca tu jedno zo sídel mal aj katalánsky kráľ Sancho, čo svedčilo o význame mestečka.
Do Valldemosa som sa tešil, lebo podľa bedekra je veľmi starobylá a spektakulárna. Na kláštor a výklad o predposledných dňoch Frederika Chopina s Georg Sandovou v tomto mestečku sme už nemali čas. Veď sme ešte za vidna chceli prejsť cez ďalší hrebeň do susedného údolia, po dvoch dňoch spania na divoko si užiť staromódny hostal a oprať prepotené veci.
O 9:00, múzeum aj kláštor vo Valldemosa otvárali. Autobusy plné turistov postupne zapĺňali mestečko. Zrazu nastal čulý ruch, ktorý sa vytratí s posledným večerným turistom. My sme sadli na ranné orosené, dobili power banky, lebo pracovné telefonáty či maily aj na dovolenke musíme riešiť. Nuž, taký je život… Ešte dokúpiť vodu, a poďho s batohom cez hory!
O 11:00 nás ostré slniečko vyprevádzalo z Valldemosa. Kráčali sme zaťažení každý 3,5 litrami vody, ktorú počas najbližších 5 hodín v úpeku a stúpaní spotrebujeme. Tešili sme sa, kým dorazíme k lesnéme tieňu, popod ktorý sa vinula cesta. Kľukatí sa takmer celým údolím, až k chate Refugi de son Morageus. Na mape je zreteľne vyznačená, ale v období mimo turistickej sezóny je zavretá. Ani vodu si tam nenaberiete, studňa je zamknutá. Zato v zadnej časti chaty je aspoň prístrešok pre turistov v núdzi. Aj s krbom a kamennou lavicou.
V stúpaní nám na hodinu pomohli mraky. To sa kráčalo! Navyše, konečne skončila asfaltová cesta! Mňa to potešilo, Sonku celkom nie. Nedávno vyvrtnutý kotník sa na nerovnom teréne občas ozval. Konečne aj turistické značenie sa zas objavilo! Nasledoval slnkom zaliaty parádny úsek cez skalných krásvcov Puig Gros a Es Caragolí. Obidva s výškou tesne pod 1000 m, ale s minimom tieňa. Aj tu sme natrafili na starovekú pozorovateľňu, čo prezrádzali zvetrané kamenné múry. Pod osamelou borovicou na hrebeni sme si dali krátku siestu a pokračovali ďalej. Turisti majú tieto miesta v obľube, zopár sme ich stretli, predsa neležia všetci pri mori.
Čím viac sme sa blížili k druhému skalnému vrcholu, tým nám viac bolo jasné, že zostup dolu nebude med lízať. Pod strmou skalou, 800 metrov nižšie, ležalo mestečko Deiá. Doteraz nás kolená poslúchali. Pomalými krokmi, s palicami v rukách, sme sa vybrali dolu. 7 kilometrové klesanie! To je pomerne rarita aj u nás. Z Kráľovej hole je kratší zostup len s 200 metrov menším prevýšením! Odmenou však bol výhľad na pobrežie, divoké zátoky s kotviacimi loďami a šnorchlujúcimi turistami, no a pomaly, ale naozaj pomaly sa približovala Deiá.
Konečne sme sa dostali k prvým terasám s olivovníkmi. V tejto výške sa o ne však už roky nikto nestaral. Okolo nich bujnel borovicový les a zakrýval prastarých olivových kráľov. Chodník viedol po kamenných terasách bez pána a my sme ešte hodinu klesali do Deiá.
Konečne vidno prvé domy a počuť brechot psov! Deiá je naozaj pôsobivá horská dedinka, jej atmosféra láka množstvo turistov. Reštaurácie ponúkajú rôzne lahôdky, večer sa ulicami šíri vôňa stredomorskej kuchyne.
Večer tu bol pokojný, aj my sme pookreli. Na hostali ako z filmu Grand hotel Budapest sme si oprali, na terase otvorili fľašu vína a kochali sa večernou atmosférou tohto miesta. Zajtra máme pohodový deň. Sotva 11 km s malým prevýšením k moru, do Port de Soller. Tešíme sa na prístavný ruch.
