Vitajte pri zápiskoch z našej cesty. Ak vás zaujímajú naše predošlé turistické zážitky a začiatok trasy GR221, nájdete ich v predchádzajúcich blogoch na mojom profile.
Deň 5. Deiá - Port de Soller (11,5 km, 546 m stúpanie, 741 m klesanie).
Včera sme obaja pri prudkom zostupe cítili, že naše nohy si dnes zaslúžia ľahší deň. Budík nás zobudil o 8:00, pol hodinu pred raňajkami. Naša pani domáca sa ani neunúvala rozprávať ináč ako po španielsky. Podstatnú časť sme skúsili našou biednou španielčinou dohovoriť. Señora brekfasto vegetariano y señor no vegetariano, porfavor. Muchas gracias. Po raňajkách sme sa lenivo vychystali na cestu.
Deiá bol pre nás veľký zážitok. Nielen starosvetský hostal Miramar, ale celá obec pod strmými skalnými vrchmi. Posadená v kopci, jej reliéf nám pripadá ako Banská Štiavnica v malorskom vydaní. Navyše, v Deiá majú verejnú studňu s pitnou vodou a to je na ostrovné pomery čo povedať. Z digitálnej mapy sa ale vyčítať nedalo, či je voda pitná, preto sme nerátali, ani že vôbec potečie.
Dnes dopoludnia bolo zamračené, teda ideálny čas na turistiku, čo mnohí ľudia využili. Dobre značená trasa nás viedla opustenými aj udržiavanými olivovými hájmi, ponad haciendy v kopci či cez les. Neveľké prevýšenie a dobrá cesta s príjemným výhľadom na more robí tento úsek naozaj oddychovým.
Trochu nám popršalo, ale skôr to pôsobilo osviežujúco. Dážď nebol hustý a nepremokli ani naše ľahko premokavé topánky. Pri výbere obuvi na tento výlet boli hlavnými kritériami nízka hmotnosť a dobré vetranie. Vody nemalo byť veľa a skutočne, dážď nám sotva tričká zvlhčil.
Akonáhle bol Soller na dohľad, odbočili sme z hlavnej trasy GR221 na vedľajšiu, ktorá vedie do Port de Soller, na malý polostrov s majákom a Refugio de Muleta, otvorenej pre hikerov aj mimo sezóny (turistická sezóna na GR221 tu začína 15.septembra a končí 15.júna). My sme mali už dlhšie rezervovaný malý hotel pri mori. Hneď vedľa začínala pestrá promenáda s množstvom reštaurácií a barov. Tak sme neodolali miestnej kuchyni a dopriali si neskorý obed z morských plodov. Kedy inokedy, ak nie pri mori!
Z promenády v Port de Soller jazdí každú hodinu historická električka do mesta Soller, vzdialeného 3 kilometre. Väčšina starých miest a mestečiek na Mallorke je kúsok ďalej od mora, aby boli chránené pred nečakanými vpádmi pirátov. Ektrička stojí v Soller rovno pri námestí s impozantným neohotickým kostolom. Postavil ho Joan Rubio, Gaudího žiak.
Keďže sme sa cheli ešte aj okúpať a dokúpiť proviant, pred zotmením sme už boli späť v prístave. Mysleli sme, že stretneme Davida, ale ten už bol v tomto čase v kopcoch, pri jazere Cubèr. Rovno pod najvyšším vrchom Malorky. Začínalo sa tam blýskať. Ja som sa kúpal v šere a sledoval búrku, ktorá prechádzala východnou časťou Malorky. David nám napísal, že tam fúkalo viac ako pršalo, ale vraj to bolo zaujímavé, byť v tom počasí pod tarpom. Okrem toho nám nechal na zajtra 2 litre vody z prameňa v sedle. Máloktorá voda na Malorke je pitná (okrem balenej). Nemám chuť zisťovať, či je to pravda. Dva litre filtrovanej vody odloženej vysoko v horách nám preto významne pomôžu pri zajtrajšom náročnom výstupe. Na budúce si určite so sebou vezmeme aj filter, nech nemusíme všetku vodu ťahať z doliny.
Dnes už len nachystať proviant na zajtra, naplniť vodné vaky, pripraviť na vrch ruksaku ortézy na kolená (pre istotu), pobaliť sa a spať. Ráno vstávame 5:30, aby sme boli v Soller na trase, ešte pred východom slnka. Pokým nie je páľava, kráčajú sa dobre aj tie najnáročnejšie úseky. Práve zajtra nás čaká najťažšia trasa Dry Stone Route, ale vraj najkrajšia. Tešíme sa.
Deň 6. Port de Soller - Refugio Tossals Verds (18 km, 1373 m stúpanie, 893 m klesanie)
Budík o 5:30 bol neúprosný. So zalepenými očami sme si zbalili posledné veci. Zbavili sme sa aj prebytočnej záťaže - záložnej malej plynovej kartuše, ktorú už neminieme. Pridali sme si však zopár kíl v podobe vody do 3 litrových hydrovakov, k tomu rezervný pol liter a vyrazili sme do tmy.
Port de Soller ešte spal, poslední čašníci uzatvárali terasy, prví už chystali raňajky. Ináč sa nepohol ani list na palme. Mierili sme 2 km na zastávku autobusu, čo nám skráti cestu o hodinu a pol. Dopravili sme sa do Soller a zamierili k horskému masívu. Kráčali sme zo severozápadu, teda slnko na nás zasvieti v strmom východnom stúpaní až pred poludním. Skvelé!
Figovníky a citrónovníky vedľa cesty po chvíli vystriedala fotogenická osada Biniaraix. Priamo z jej centra nás značka GR221 posiela rovno do hôr. V mape sú sady značené do značnej výšky. Čakal som, že to budú už spustnuté olivovníky, ako inde na Malorke v podobnej nadmorskej výške, ale na potešenie, bolo o ne dobre postarané. A nielen to, naokolo sa občas pásli ovce, zvoncami dávali doďaleka o sebe vedieť.
Po hodine cesty zo Soller sme natrafili aj na točku vody. My sme ju neskúšali, ale David nám dal echo, že ani po dni mu z nej nič nebolo. Teda pitná! Nad týmto zdrojom vody nie sú znečisťovatelia, iba zopár oviec, kôz a niekoľko roztrúsených horských domčekov.
Chodník bol mimoriadne dobre upravený, výstup 800 výškových metrov sme skoro ani necítili. Iba čo sme do nitky prepotili tričká. Cestou sa striedali úzke skalné rokliny s hlbokými zrázmi a výhľadmi na skalné vrchy či na mestečko Soller.
O desiatej sme si dali desiatu a v tieni kopcov sa tešili, že nás ešte slnko neprehrieva. Stretli sme dvoch miestnych pilčíkov, ktorí komentovali naše ruksaky: "Mucho kilo!" Ale nám sa so záťažou kráčalo pohodlne, psychicky sme sa nastavili na dlhý pochod, terén bol schodný a turistická kondička sa zlepšovala.
V dobrom tempe sme sa dostali nad olivovníky do pásma borovíc, chvíľu sme kráčali v ich tieni, aby sme po ďalšej hodine prišli k jazeru Cúber. Chata, resp. Refugio de Cúber mimo sezóny nie je otvorená, aj som sa im snažil včera dovolať, ale nedvíhali telefón, ani neodpisovali na maily. Chceli sme kráčať s menšou zásobou vody a dotankovať tam, ale tento plán nevyšiel. Pri chate sa páslo zopár oslíkov, takže domáci tam chodievajú, akurát teraz majú asi dovolenku.
Jazero Cúber leží medzi horami. Na planine, ktorú malorčania zatopili, aby mali rezervoár vody pre celý ostrov. K jazeru vedie zopár žľabov z okolitých kopcov, ktorými zachytávajú a privádzajú dažďovú vodu. Keďže k druhému koncu jazera vedie frekventovaná cesta, neodporúča sa z neho piť. Aj kúpanie je prísne zakázané. Turistov sme stretli pomerne dosť, lebo na ceste niekoľko stoviek metrov od jazera stojí dokonca linkový autobus, čo hojne využívajú mnohí výletníci. Z diaľky vyzerá jazero Cuber malé, ale v poludňajšej páľave nám trvalo skoro pol hodiny prejsť na jeho opačný koniec.
Pri Font des Noguer nám David schoval vodu. Našli sme ju! Presne podľa popisu, pod posledným kamenným múrikom v lístí, blízko prameňa so značkou nepitnej vody. Bolo to ako malá pokladovka. Ďakujeme Davidovi za skvelé osvieženie a za ľahšie batohy v stúpaní. Na lavičkách pod stromami sme stretli český párik, ktorý tiež kráčal našu trasu, ale oni mali menej času a rýchlejšie nohy. Už sme ich viac nestretli. Teda z diaľkových turistov sme zatiaľ natrafili iba na Čechoslovákov.
V tieni borovíc sme si ešte dali obľúbenú siestu a uvarili obed. Po krátkom šlofíku a niekoľkých pracovných telefonátoch sme sa pohli ďalej. V prudkom stúpaní do sedla Coll del Portelet sa nám otváral krásny pohľad na najvyšší vrch Malorky, Puig de Major. Ten si, žiaľ, obsadili vojaci a hrajú sa tam na vojakov. Takže civilisti prístup nemajú. Zo sedla sme začali zostupovať prudko dolu. Smerom na juh, pomedzi miestnych kamenných krásavcov s výškou nad tisíc. Dnešný úsek mal taký alpský nádych. Skalné kopce a štíty okolo s prevýšením skoro ako na Roháčoch.
Chodník už nebol tak parádne upravený ako počas dnešného ranného stúpania. Ostré kamene a slniečko nám uberali energiu, nohy boli stále ťažšie, a šetrili sme sa ešte na 20 metrovú feratu. Zopár reťazí v malej výške pôsobilo ako príjemné turistické osvieženie, porovnateľné s úsekmi na Rozsutci.
Ešte posledné dnešné dva kilometre v skalnatom teréne. Doslova sme odrátavali metre a tešili sa na Refugio Tossals Verds vo výške 550 m nad morom. Konečne! Po krátkom stúpaní som ju zbadal. V nohách sme našli energiu na ľahký krok aj na tanček pomedzi olivovníky a už sme objednávali pivko na doplnenie tekutín. Okrem nás tam boli traja nemci a francúzsky párik. Hory a spoločná večera dokážu ľudí zblížiť a tak sme si vymieňali turisticé skúsenosti a odporúčania. Isto niekedy vyrazíme do Álp okolo Bodamského jazera a oni zas radi navštívia Nízke Tatry. Z družnej debaty sme sa postupne po jednom vytrácali, lebo ráno každý pokračoval ďalej. Snáď sa niekedy stretneme. Budík pred svitaním je istota, ktorá nám velí ísť spať.
