Vitajte pri zápiskoch z našej cesty. Ak vás zaujímajú naše predošlé turistické zážitky a začiatok trasy GR221, nájdete ich v predchádzajúcich blogoch na mojom profile.
Deň 7. Refugio Tossals Verds - Lluc (14 km, 1362 m stúpanie, 882 m klesanie).
Ranná klasika na tejto ceste bol budík o 6:00. Ešte za tmy sme si v tichosti pobalili veci a vyšli pred chatu pripraviť raňajky. Ešte sme mali ovsené vločky na dva dni a takmer plnú plynovú kartušu. Postupne sa začali prebúdzať aj ostatní nocľažníci. Všetci chceli kráčať v sviežom rannom vzduchu. Nás čakal predposledný deň prechodu pohorím Sierra de Tramuntana. Dnešný cieľ máme v kláštore Lluc.
Rozlúčili sme sa s nemeckými turistami a o 7:00 sme vyrazilili. Thomas má v pláne kráčať tiež do Lluc, teda sa ešte stretneme, on si chcel ešte počkať na výdatné chatové raňajky o 7:30.
Podľa mapy sme očakávali ranné 600 metrové pozvoľné stúpanie najskôr olivovým hájom, neskôr lesom, nakoniec skalným terénom do výšky 1205 m. Toto bol vôbec najvyšší bod na trase GR 221, teda pokiaľ by sme sa nerozhodli, že si odskočíme na najvyšší dostupný vrch v okolí - Puig de Massanella 1364 m. Kým sme do jeho tieňa prišli, krajina nás opäť prekvapila. Každé údolie bolo iné, a to doslova každý deň. Aj v menšej nadmorskej výške ešte zrána boli krásne výhľady do centrálnej časti Mallorky. Les voňal ihličím, rozmarínové kríky sme cítili na niekoľko metrov. Slnko sa schovávalo za mrakmi a od rána tak nepieklo.
Po hodine a pol kráčania sme prišli do vlhkej doliny s prameňom Font des Prat. Aj potok tu tiekol, čo bola vôbec prvá tečúca voda v prírode, ktorú sme na Mallorke videli. Prameň bol pomerne výdatný, aj množstvo papradia a machov tu rástlo, na rozdiel od iných vyschnutých riečísk, ktoré sme doteraz prechádzali. Toto miesto nám pripomínalo naše lesy. Tu sa zároveň naša južná traverzová trasa okolo súvršia Tossals Verds stretáva s trasou severnou. Obidve trasy sú súčasťou GR 221, závisí od preferencií každého, či pôjde severnou, rýchlejšou, alebo dlhšou južnou, zato však ťažšou trasou. Odmenou na dlhšej trase je však skvelá chata s wifinou. Viacerí turisti si vyšlapú do týchto miest na okružnú dennú túru a potom prespia na chate, kde sme dnes boli aj my. Turistická informačná tabuľa nás tu upozornila na prírodné chladničky dávnych obyvateľov Malorky. A veru, keď sme okolo jednej skaly prechádzali, zavial mimoriadne chladný vzduch, jaskyňu sme však nenašli.
Postupne, s pribúdajúcou nadmorskou výškou sa vlhký, zmiešaný les menil na suchý, borovicový. Stromy rástli redšie. Okolo výšky 1000 m už len kde - tu vykúkali zakrpatené borovice, nápadne pripomínajúce kosodrevinu. V tejto oblasti sme vôbec nenatrafili na malé palmy, ako počas prvých dní cesty západnou Malorkou. Tam sme to laicky nazvali - pásmo kosopalminy.
Skalná dolina vyústila do sedla Coll des Prat 1205 m. Na jednej strane sa dvíhal 1364 metrov tretí najvyšší vrch Malorky, zároveň však najvyšsí turisticky dostupný (tie prvé dva najvyššie si obsadila armáda). Druhou stranou údolia sa tiahol hrebeň štyroch vrchov 1100 -1250 m vysokých. Táto oblasť je najvyššou časťou Malorky a asi aj turisticky najnavštevovanejšie miestne horské pásmo.
Zo sedla sme prvý krát zbadali cieľ našej cesty. Východné pobrežie so zálivom Port de Pollenca. Od neho nás ešte delil deň a pol cesty. Takto symbolicky, na najvyššom mieste GR 221 sme si dali krátku siestu. Zo zásob nám opäť odbudlo, po každom osviežení či jedle sme prerátavali, o koľko gramov sa nám ruksaky odľahčili. Tentokrát to bolo pre každého niečo vyše 300 gramov, čo je príjemná úľava pre chrbát. Okolo nás prešla rakúska rodina, s ktorou sme prehodili zopár viet ako s dobrými susedmi. Tešíme sa, v galérii Albertina vo Viedni bude čoskoro nová výstava Basquiata, radi tam prídeme (na jeseň 2022 sme si tam aj zašli, stálo to za to).
Keďže v sedle nebol žiaden tieň, naša siesta trvala len krátko. Obloha sa takmer vyjasnila, prišiel čas vyraziť. Včerajšie výhľady na vrchy nám pripomínali Julské Alpy. Popoludňajšia trasa nás vtiahla do skalnej krajiny ako z Wienetoua. Čakal som, že spoza skaly vyjde Rybana a spýta sa: “Old Shatterhand, natrel si sa opaľovacím krémom? Nech nie si červený ako tvoj brat.”
Aj v týchto miestach v ďalšom sedle ležali ruiny kamenných strážnych veží aj stredoveké a možno ešte staršie kamenné múriky. Jeden z nich sa vlnil naprieč skalným terénom a strácal sa na horizonte ako Čínsky múr.
Kamenný chodník nás priviedol na krátky výstup do posledného bodu nad tisíc metrov našej trasy - sedlo Coll de ses Cases Neu 1142 m. Odtiaľ sme už v doline videli rozľahlý kláštor Lluc, náš dnešný cieľ. Čaká nás tam útulná mníšska cela s oddelenými lôžkami a zamrežovaným oknom. Hotová romantika! Od oázy viery a pokoja nás ešte delilo 650 metrov prudké klesanie v serpentínach, po chodníku vydláždenom drobnými okrúhliakmi. Občas sme sa pristavili a kochali sa poslednými výhľadmi na pobrežné skalné vrchy. Už sme sa lúčili sa s najkrajšou časťou pohoria Sierra de Tramuntana.
Postupne sme zišli do tieňa stromov, z hlavnej cesty doliehal zvuk občas prechádzajúcich autobusov. Tešili sme sa na skvelú miestnu kuchyňu a chladené cervesas grandes. Keď nám ich čašník priniesol, prisadol k nám Thomas, s ktorým sme sa nelúčili ráno na chate Tossals Verds. Vedeli sme, že sa tu niekde stretneme. On mal ubytovanie o kilometer ďalej, v turistickej chate Refugio Son Amer. Tieto refugia majú prijateľnú cenu pre turistu - 14-25,-€ na osobu, výrazne to šertí rozpočet v porovnaní s hotelmi a apartmánmi, kde sú ceny troj a viacnásobné. Ale v chate sa treba pripraviť na spolubývajúcich na izbe, poschodové postele a spanie vo vlastnom spacáku.
Kláštor v Lluc je zasvätený patrónke Malorky, je to hojne navštevované pútnické miesto s veľkou ubytovacou kapacitou, tromi reštauráciami, dokonca s malými potravinami. Ubytovaní hostia majú zľavu do miestneho múzea a zadarmo vstup aj do vonkajšieho bazéna. V múzeu nájdete obsažnú zbierku barokových a novších obrazov, gotické relikviáre, ale aj súčasné diela tu majú miesto. Dokonca jeden Joan Miró tu visí. Teda nie on, ale obraz od tohto mimoriadneho katalánskeho umelca.
Kostol má dôstojnú renesančno - barokovú atmosféru, pred 100 rokmi sa na jeho rekonštrukcii podieľal Antonio Gaudí. Dobre, že sme si dnes naplánovali skorší príchod do Lluc, aspoň sme stihli navštíviť tieto miesta a neobišli sme ani malú botanickú záhradu. Na tento kláštor sme dostali viaceré odporúčania od priateľov. Po skvelej večeri sme zaspávali v dôstojom kláštornom tichu, ktoré prehlušoval ruch školského výletu, ubytovaného vo východnom trakte. Posledný večer na Dry Stone Route stál rozhodne za to.
Deň 8. Lluc - Port de Pollenca (24 km, 313 m stúpanie, 800 m klesanie).
Dnes sme si pospali o hodinu a pol dlhšie ako iné dni. V kláštore sme k ubytovaniu dostali o 8:00 raňajky a tie sme si rozhodne nenechali ujsť. Španielska sobrasáda (papriková klobáska), sušený fulet, tlačenka a aj viaceré druhy syrov či ovocná misa nám dodali energiu (Doña Soňa ako vegetariánka má, žiaľ, všade menší výber). Áno, pani doktorka, po tejto ceste si dám od mäsa pokoj. Ťažko ale teraz odolať.
Dnešná noc bola jedna z mála, kedy sme sa prikrytí plachtou, nepotili. Chladné múry kláštora udržiavajú priaznivú teplotu aj bez klimatizácie. O 9:00 sme vyrazili na najdlhšiu etapu našej cesty. Po chvíli sme prešli okolo chaty Refugio Son Amer, kde sa turisti ubytujú za výrazne nižšie ceny, než v hoteloch a penziónoch na Mallorke. Ako som písal vyššie, nižšia cena je spájaná so zdieľanými izbami s viacerými turistami.
Prechádzali sme cez olivové háje, dokonca popri škôlke s olivovými podpníkmi. Kamenná cesta sa zakrátko zdvihla do kopca, avšak už sme pásmo lesa neopustili. Chodník traverzuje Puig Tomir 1104 m, poslednú tisícovku na východe Sierra de Tramuntana. Po hodine a pol sme si dali krátku zastávku, vtedy nás dobehol Thomas, náš nemecký priateľ spod Tossals Verds. Spoločne sme kráčali ďalej a v rozhovore cesta rýchlo ubiehala. Takmer som zabudol fotiť posledné zábery. Presne tento typ debaty s cudzincami mám rád. Navzájom sme sa pýtali na vplyv facebooku v našich krajinách, na európske otázky súčasné aj historické. Nevynechali sme ani kultúrny prienik, čo navzájom poznáme z našej literatúry či filmu a samozrejme, prišlo aj na veľkú tému - cestovanie. Ani sme si nestihli všimnúť a z hôr sme zišli do doliny. Okolité kopce neboli už vysoké, na výhľady sme len spomínali, a pred nami už bola iba rovná trasa popri asfaltke.
Počas celého prechodu Malorkou sme nevideli rúbaniská ako u nás. Lesné hospodárenie tu má iný charakter ako v našich končinách. Na mnohých stráňach rástli mladé stromy obohnané ochranným pletivom proti všadeprítomným kozám. Podnebie a množstvo zrážok tu nedovoľuje rásť stromom tak rýchlo ako u nás. Dokonca, kaktusy tu rastú rýchlejšie, než stromy. Hojným olivovým plantážam musela v minulosti ustúpiť pôvodná lesná vegetácia, vďaka tomu to dnes vnímame ako kultúrny ráz krajiny.
V blogoch sme sa dočítali, aj náš ČS priateľ David nás upozornil, že posledný úsek z Pollenca do Port de Pollenca by bolo fajn ísť autobusom. Lenže v sobotu ich veľa nešlo, tak sme kráčali ďalej. Thomas sa po chvíli oddelil, tesne pred Pollenca sa mal stretnúť s priateľmi, kde plánoval vymeniť vibramy za galusky.
Na vstupe do Pollenca je turistická Refugio Roma, kde sa ubytoval David. My sme išli do centra na tapas a čapované dos cervesas grandes. V tomto ospalom mestečku zjavne ctili siestu, lebo na hlavnom námestí a v okolí ďalšej religióznej pamiatky sme stretli len pár turistov.
Výstup na El Calvari má symbolických 365 schodov, na konci je kaplnka s výhľadom na mesto. Keďže sme chceli vidieť toho ešte veľa a stihnúť sa dnes aj okúpať v mori, schody kalvárie som doslova vybehol a zbehol. Za posledný týždeň telo chytilo kondičku, bol to fajn tréning. Poňal som to takto, hoci zámer staviteľov kalvárie bol skôr spirituálnejšieho, metaforického charakteru. Rozjímať pri každom schode nad každým dňom v roku. Soňa si tento zážitok nechala ujsť kvôli záživnému pracovnému mailu. Digitálna doba nám mnohé uľahčuje, ale zato neoddiskutovateľný mail nás vie zastihnuť nepripravených kdekoľvek…
Centru Pollenca dominuje pôvodne gotický kostol z 13.storočia na Piaza Major - Santa Maria del Pollenca. Staršie kresťanské stavby na Malorke nie sú, keďže muslimských Maurov vyhnali katalánski konqistadori práve v 13.storočí, po takmer 550 ročnej muslimskej správe ostrova. Kostol v Pollenca zvonku goticky nevyzerá, skôr barokovo. Bedeker pod pazuchou nás poučil, že v 18. storočí bol kostol zrenovovaný a získal bohaté freskové zdobenie, na ktorom sa podieľal aj Franicsco Goya.
Z Pollenca chodí zopár autobusov na 7 km vzdialené pobrežie, ale radšej sme chceli našu cestu od pobrežia k pobrežiu uzavrieť na pešo. Posledný úsek cesty GR 221 vedie do Port de Pollenca popri hlavnej ceste. Teda žiadny turistický zážitok, skôr utrpenie. Ešte aj pľuzgier na nohe sa mi na posledných kilometroch objavil. Aspoň, že pobrežné útesy na severe dotvárajú hornatú atmosféru. Odrátavali sme posledné metre a domy prístavu sa blížili. Už len posledné dva kruhové objazdy a vchádzali sme na záverečnú kótu trasy, kde sa končila značka v mape.
Žiadna tabuľa začiatku či konca turistickej cesty tu však nebola. Iba smerovník s nápisom GR221 do Pollenca. Posledný svojho druhu na našej ceste, zároveň prvý pre turistov začínajúcich z tohto konca Malorky.
Radi by sme privítali niečo emotívne, ale museli sme sa uspokojiť s čapovaným Don Miguel z podniku plnom Britov. Hneď nás jeden párik oslovil, že vyzeráme, akoby sme prešli celú Malorku. To bola výzva do ďalšej medzinárodnej debaty. Pán je učiteľ v Yorkshire a učí mnoho slovenských rómskych detí, dokonca tie, ktoré by u nás systém dal do špeciálnej školy. V Británii však dosahujú skvelé výsledky. Na cestovaní je úžasné to, že človek na vlastné oči a uši spozná zmýšľanie iných národov a tak nie je ovplyvniteľný klamstvami našich populistov. Ľudia by mali cestovať, veď to ide aj lacno. Ale kto nechce, nájde si vždy množstvo výhovoriek, ako neopustiť rámec okresného myslenia.
Keď sme sa ubytovali, ozval sa nám David (ktorého sme spoznali cestou), že je v Port de Pollenca. Dobre nám padlo stretnúť sa s ním, zhodnotiť plusy aj mínusy GR 221 a opäť si potvrdiť fakt, že na horách človek stretne fajn ľudí.
Máme to teda za sebou! GR 221, alebo Dry Stone Route. Kotník už Soňa preliečila, teda bez ujmy. Máme množstvo krásnych zážitkov a tešíme sa ešte na krátky dovolenkový pobyt pri mori. Bueno camino všetkým pútnikom!
