Nemáte ani desať minút!

Vcera som sa totiz opat ponukla kamaratke, ze ju zaveziem, spolocne aj s jej 6 mesacnym babatkom, na pohotovost. Samozrejme, poucena z minulych rokov, pripravovala som sa na desat minutovy vstup do arealu, co by mi malo realne stacit na vylozenie pasazierov a opustenie uz bez tak opusteneho arealu nemocnie. Na moje prekvapenie, pan „sbskar“, pomaly iduci k rampe ma nenechal ani dohovorit, ze idem na pohotovost a s radostou v ociach si pytal 1 euro. Opakujem mu, idem ich iba vylozit ku vchodu nemocnice, pretoze sa jedna o babatko a odchadzam. Trval vsak stale na svojom. Tak som zatvorila dvere, cuvla a s kamaratkou sme odniesli babatko v autosedacke peso.Prechadzajuc okolo neho, s vyrazom tvare hodneho masoveho zabijaka, pristupil mily pan ku mne, ze je moja chyba, ze som nepovedala, ze ide o az take male babatko. Mala som niekde v podvedomi, ze su este Vianoce a naozaj by sme mali byt k sebe aspon vtedy mili, no moje druhe ja sa prebijalo postupne von. S pokojnym hlasom som mu vysvetlila, ze som mu to vravela, a ked tak od toho odhliadnem, predsa aj dospely clovek, ked ide na pohotovost, asi sa neciti prave najlepsie a naozaj mu pomoze sa dostat aspon co najblizsie ku vchodu. Ked sme stastne uvideli tabulu LSPP pre deti a dospelych, mala som pocit Mount Everestu.No vtedy som este netusila, ze vrcholom nie je toto... Vrcholom bola toaleta, kde si clovek musel svietit mobilom, aby aspon ako tak videl nielen okolo seba. Vtedy, bojujuca s tmou, som si uvedomila, ze keby dam to euro, mozno zajtra by tam svietila ziarovka a ked aj nie ta, mozno aspon toaletny papier by tam bol.A co z toho vyplyva? Pred dvomi rokmi bolo tych 10 minut luxus!