Lucia Lesayová
Odpusť mi Slovensko!
Slovensko, vždy zostane krajinou, v ktorej som sa narodila.
Včera som sedela v čakárni pri sonografickej ambulancii. Išla som ta prvýkrát, čiže som bola v plnom očakávaní aké novinky ma môžu v našom zdravotníctve ešte postretnúť. A verte, či nie, dočkala som sa.
Dnes, už nie náhodne, som pozerala vedomostnú reláciu na TV JOJ. Iste viete, o čo ide. Moderátor kladie otázky, súťažiaci neodpovedá, ale z väčšej časti iba tipuje.
V čase, keď som ešte nevlastnila vodičské oprávnenie bola som aj ja chodcom. Práve vtedy , keď som na prechode pre chodcov trávila dlhé minúty v nádeji, že mi už konečne niekto zastaví a pustí ma, som si vnútorne sľúbila, že ja takáto nebudem. A stalo sa!
Dnes, pri náhodnom sledovaní televíznych novín TV Markíza som sa dozvedela, že jej moderátori a relácie sa nezúčastnia tohtoročnej ankety OTO. Nie, toto nebol pre mňa šok, prekvapujúcim bol samotný dôvod tohto konania.
Dnes som náhodne prepínala televízne programy, jeden za druhým (presne tak ako sa to zvykne robiť, keď si človek nedokáže vybrať z „kvalitnej“ ponuky TV formátov) až som sa dostala k SVT1. A tam som ho uvidela. Super, môj obľúbený Taxík. No po pár minútach moje prvotné opojenie zmizlo ...
Pred dvomi rokmi som na svojom blogu napisala clanok s nazvom "Mate 10 minut, ani o sekundu viac!". Bohuzial vcera som zistila, ze uz nemate ani desat minut.
Včera som sa ponúkla kamarátke, že s ňou dnes pôjdem pre jej maminu do nemocnice, pretože ju konečne po dvoch týždňoch prepustili. Radosť z jej návratu nám hneď pokazila veta, ktorú na nás vychrlil jeden milý pán pri bráne nemocnice. Bol to pán v reflexnej veste.
Všade na nás pozerá euro. Z každého letáku hľadí 30,1260. Avšak vždy tomu tak nie je...
Tento rok, som ako väčšina iných vysokoškolákov, platila školné za predĺženie štandartnej dĺžky štúdia. Ako každému vysokoškolákovi, tak aj mne sa tá "milá" sumička platila a hľadala veľmi ťažko.
Vo svojom článku sa nebudem pokúšať žiadnu interpretáciu textu piesne známej dvojice Varga-Hammel. Názov mi skôr poslúži ako akýsi odkaz, resp. "odrazový mostík" k téme, o ktorej chcem písať. Článok píšem k blížiacemu sa Dňu narcisov, ktorý príde do našich ulíc 17. apríla. Je to deň, kedy máme možnosť prispieť nielen na nákup prístrojov pre onkologických pacientov. Dvakrát do roka sa vyberiem do Bratislavy. Nie na výlet ako turista, ale idem za nádejou. Vystúpim na stanici a postupným prestupovaním sa dostane až na Trnavské mýto, kde čakám na električku. Nasadnem, bolesť a napätie sa dajú krájať. Vzduch je ťažší, než vonku. Veziem sa, počúvam hlásateľku ako ohlasuje stanice. Dívam sa na ľudí vonku. Oni hľadia na mňa tiež. Možno súcitne, no ja možno závistne, možno túžobne. Blížim sa k svojej zastávke. Na konečnú. A zrazu je to tu: Národný onkologický ústav. Bojím sa vystúpiť, no musím. Je to predsa konečná...Vtedy vnímam túto električku smutne. Kto nemusí, nenastúpi. No ja musím, možno chcem. Chcem predsa vedieť, čo so mnou bude a možno nebude. Miestenku tam nechce nikto, no po spiatočnej túžia všetci. Je to predsa len smutná ranná električka a ja v nej...