Bolo by možné písať o mnohých pozoruhodnostiach a nešvároch v našom hlavnom meste, dnes však asi najviac rezonuje otázka budúceho obrazu Podhradia. Ak platí, že „koniec dobrý, všetko dobré“, tak toto určite nemôže byť konečné riešenie. Myslím tým výsledky ostatnej, prepytujem, medzinárodnej súťaže. Sotva sa však dalo čakať niečo iné, lebo tak bola zadaná úloha pre súťažiacich. Všimnime si aspoň stručnú genézu posledných krokov.
Po rokoch vajatania a odmietnutia viacerých návrhov (minulosť počnúc napr. terasovými domami od arch. Daříčka, novostavbu SNR a pod. nebudem spomínať) sa mesto odhodlalo konečne s Podhradím niečo urobiť. Najprv predalo pozemky, lebo zrejme predpokladalo, že ľahšie zabezpečí cudzie investície, ako vlastné. Zabudlo, že najprv treba mať jasno v tom, čo a ako sa v území bude stavať. Vnútiť teraz (cudzím) vlastníkom svoju predstavu je už omnoho zložitejšie. Ak sa predá pár pozemkov skôr, ako je jasný zámer a architektonická koncepcia, tak to možno tolerovať. No predať celé štvrte, navyše na mieste, ktoré určuje základnú a vžitú panorámu mesta, tak to je nehoráznosť. Za takéto zlyhanie pyká Bratislava už teraz (pozri výsledky predmetnej súťaže).
Druhou nehoráznosťou možno nazvať rozporuplnosť v zadaní úlohy. Rozhodlo sa, pokiaľ viem, že kópie pôvodných domov a štvrtí v Podhradí nechceme (pozri napr. obnovu Varšavy hneď po vojne, obnovu Drážďan podnes). Tento fakt nehodnotím, len konštatujem. Podobne dopadli zámery na budovanie replík. Tu netreba ísť do zahraničia, ani mimo mesto, stačí obísť kopec a pozrieť sa na Zámockú. Znovu nekomentujem, kvalita sa chváli sama. Poučenie: tade cesta na Podhradie nevedie, vybudujeme niečo nové, moderné. A k takému zadaniu vydáme podrobné regulatívy. Stalo sa! Treba rešpektovať históriu. Historický pôdorys, výšky domov, možno aj parceláciu?! Nepoznám detaily, no videl som vizualizáciu podmienok, ktoré už boli takmer architektonickým riešením. Ak mali súťažiaci do daných „foriem“ nasúkať stanovené objemy a funkcie, priestor na myšlienku už tam v podstate nezostal. (Ani v piesku nezhotovíte desiatky foriem, ak máte dva druhy formičiek). Teraz sú mnohí prekvapení výsledkami, lebo súťaž nesplnila očakávania. No čo iné bolo možné čakať ?
Veľkou neznámou pre mňa zostáva, ako chce mesto riešiť najväčšiu ranu v obraze mesta, zaústenie Nového mosta do historického jadra pred Dómom sv. Martina. Rozrezanie starého mesta na dve časti súťaž neriešila. Kým je Podhradie nezastavané, možno uvažovať o návrhu ako humanizovať priestor estakád technickými prostriedkami a architektonickými nástrojmi. Po realizácie „novej Vydrice“ by sa manévrovací priestor podstatne zúžil. Nemala byť súťaž vypísaná komplexne na celé nábrežie? Teda počnúc hotelom Devín (možno aj hotel Danube by zniesol nejaké korekcie?!) až po tunel, vrátane terajších troch vežiakov. Za najdôležitejšie však stále považujem vyhlásenie akéhosi „nultého“ kola súťaže. Súťaž o hľadaní myšlienky: Čím a ako doriešiť celý spomínaný priestor. Bez regulatívov a podrobných nárokov. Hľa, tu je rana v meste, liečte (riešte) ju! Fantázii sa medze nekladú, veď mantinely sú dostatočné: hrad, hradné bralo, Dunaj, veľkosť pozemku, jeho história. Doterajšie regulatívy? Prepáčte, s tými by si neporadil ani Michelangelo. Pravdepodobne by porušil súťažné podmienky a nepostúpil by ani do prvého hodnotiaceho kola.
Architektúra je o myšlienke a hmote. Ak tieto kategórie sú presne určené, môžete tomu navrhnúť už iba lepší alebo horší kabát, tvar goliera a farbu gombíkov. Proporcie nezmeníte. Alebo radšej „pristrihneme“ Človeka ?! Dokedy ešte?
