Stretnutia po rokoch, či už niekdajších maturantov alebo vysokoškolákov, sú takmer vždy pestrou paletou spomienok, novou interpretáciou dávnych zážitkov a niekedy nových zážitkov už postarších absolventov. Mnohé udalosti sú nám známe, iné sa dozvedáme až v priebehu nového stretnutia po x –rokoch. Na miestnom cintoríne položíme kytky na hroby učiteľov, niekedy aj spolužiakov. Prídu vdovy, vdovci, niektorí sú po rozvodoch, o mnohých vieme, že ich manželstvá sú už celé roky formálne.
Večera počas nedávneho stretnutia ma zastihla vedľa spolužiačky, ktorá sa rozviedla len nedávno, no po dlhoročnej kríze vzťahu, z ktorého má dve takmer dospelé deti.
-„Neviem kedy a kde som urobila zásadnú chybu, no už som sama ďalej nevládala“ –neskryla sklamanie a smútok niekdajšia ozdoba dievčenskej časti nášho ročníka.
-„Nerob si výčitky“ –snažím sa pochopiť atraktívnu ženu. „Rodinný stôl predsa nemôže stáť na dvoch nohách. To jednoducho nejde“ –rozvíjam myšlienku, ktorá ma práva napadla.
-„Je pravda, že bývalý počas posledných mesiacov ani nechodil domov, no takto pragmaticky by som si to zdôvodniť nedokázala“ –reagovala na metaforu o stabilite stola.
-„To som povedal akosi podvedome, zrejme iba preto, že na technike som mal dva semestre statiky. Na filozofickej fakulte ste sa sotva zaoberali rodinným stolom z tohto hľadiska“.
-„Mne sa to prirovnanie celkom páči. Žiaľ, tie dve nohy už môjmu rodinnému stolu chýbajú“.
-„Veď práve. Je to prirovnanie, a to, ako sa hovorí, kríva na obe nohy. A toto možno na štyri“.
-„Myslím, že syn to už chápe a je mi veľkou oporou. No dcéra je vo veku, kedy by otca veľmi potrebovala. Nechápem, prečo aj o ňu úplne stratil záujem“ –pokračuje.
-„To je dobre, že už Ti syn aspoň čiastočne nahradí to, čo donedávna podopieralo Váš rodinný stôl. Aj keď, takpovediac, ide o nohy stola novej generácie, z nového materiálu. Sotva to ešte niekedy bude pôvodný stôl, aj keď fyzicky môže spĺňať určité parametre“ –uvažujem nahlas.
-„Ako to vy, chlapi, hneď všetko obrátite na akúsi technológiu“ –konštatuje s úsmevom. „No kde sú v tom všetkom tie pocity, tie radosti a žiale?!“ –pozrie na mňa skúmavo.
-„V Tvojom prípade zrejme kdesi pod stolom“ –vyhŕknem, no už sa to nedá vziať späť.
-„Si bezcitný statik!“ –odvracia úder. No vidím, že sa nehnevá.
Počas rozlúčky v závere stretnutia dostávam „sesterský“ bozk so slovami, že prirovnanie o statickej stabilite rodinného stola jej pomohlo utriediť myšlienky a dalo akýsi nový nadhľad.
-“Máš podobnú metaforu aj o rukách?“ –zaskočila ma nakoniec otázkou.
-„Možno Ťa sklamem, no nemám“ –odpoviem popravde. A potom narýchlo uvažujúc dodám:
-„A je prirovnanie potrebné? Veď ruky sú zrejme na to, aby na stole bolo vždy všetko to, čo rodina potrebuje“.
Ešte dlho po stretnutí som premýšľal o tom, či sa moje úvahy uberali správnym smerom. Na nič iné som však zatiaľ neprišiel. A Vy ?
