Príbehy z krajiny Kuklapukla ( 6 )

Písmo: A- | A+

Milí mladí čitatelia a iní na blogu surfujúci, vitajte znovu v krajine Kuklapukla. Ďalší príbeh z okolia mraveniska Vám priblíži rušný zvierací život v jarnej prírode. Záujemcovia o krátke prozaické útvary a verše pre deti môžu sledovať aj rubriky Permoníkovo, Zverológia, Blogôňkovo a Jajka-nie. Príjemnú zábavu, priatelia!

Haravara v mravenisku  

Ako sa mravce na novú sezónu pripravovali

 

       Kým jarné slnko dostatočne vysušilo povrch a okolie mraveniska, v jeho vnútri to  postupne začalo hučať ako v úli. Tisíce samičiek -robotníčok sa staralo o malé larvy, ktorých boli v komôrkach mraveniska desaťtisíce. Robotníčky zabezpečovali hlavne potravu a starali sa o poriadok a čistotu v celom mravenisku. Na noc pravidelne zatarasili vchody, aby sa dovnútra nedostal nejaký votrelec. Lenivé samčeky by v práci iba prekážali, preto bolo lepšie, ak zaliezli do svojich komôrok, alebo sa túlali mimo mraveniska. Keďže bol pekný jarný deň, tak aj naši kamaráti Akonavec a Taknavec sa rozhodli vyjsť si na prechádzku do okolia. Taknavec navrhol, aby išli ku starým stromom na okraji lesa, lebo bol zvedavý, ako motýle prežili zimu. Len čo vyšli pred mravenisko, prefučal okolo nich ježko Bežko. Prepletal svojim krátkymi nohami tak rýchlo, že ho mravce ani osloviť nestihli.

-„Kam sa hnal, veď ešte nehotuje zásoby na zimu ?!“ – prekvapil sa Akonavec.

-„Určite má nejaké vážne starosti, možno sa v ježkovej rodine už narodili mláďatá. Nie všetci to majú zorganizované tak, že sa o všetku prácu starajú robotníčky“ – poznamenal Taknavec.

      Prestali sa teda zaujímať o ježka a okrajom lúky si to namierili rovno k veľkým bútľavým stromom. Asi v strede cesty však náhle zažili šok. Akoby sa pod nimi začala hýbať zem. Zastali a zistili, že je to tak. Pôda okolo nich sa zrazu prudko zdvihla a oni sa skopŕcali na okraj malého kopčeka, ktorý vyrástol na lúke. Potom vykukla z kyprej zeminy malá čierna hlava s úzkymi privretými očkami, ktoré takmer nebolo vidieť. Keď tento čierny tvor konečne rozpoznal okolitý terén, sklamane vzdychol :

- „Jejdánenky, to som si dal !  Tuším som zablúdil !“

- „Ty si kto ? A čo tu robíš ? – opýtal sa sliepňajúcej hlavičky Akonavec.

- „Som krtko Vrtko a chcem sa dostať bližšie k záhradám pri dedine. Tam žije v pôde viac červíkov a dážďoviek, bude sa mi ľahšie hľadať potrava“.

- „Tuneluješ veru opačným smerom. A nemal by si sa volať Vývrtko, keď si sa takto ďaleko vyvŕtal ?“- vtipne poznamenal  Taknavec.

- „Veľmi smiešne !“ – zahundral krtko. „Musím rýchlo späť, stratil som  mnoho času !“ Ako to dopovedal, zaryl hlavu do zeme, a už ho nebolo.

- „Aký čudák“ – frflal  Akonavec. „Takmer ma k smrti vyľakal !“

- „Neber to tak vážne, každý potrebuje pre život nejaký priestor. Veď aj my robíme tunely v mravenisku. Radšej už poďme, lebo sa do večera nevrátime a robotníčky zabarikádujú vchody do mraveniska !“

      Liezli teda ďalej a Taknavec si do kroku mrmlal :

- „Vŕtal krt krátky vrt, vŕtal krt krátky vrt. Keď bol dlhý vrt, von vykukol krt !“ 

- „Vari Ťa to tak veľmi baví, alebo mi to robíš schválne ?“ – rozčúlil sa Akonavec. „Ak neprestaneš, hneď sa otočím a vrátim sa do mraveniska sám !“

- „Čo sa tam Vy dvaja tak hádate ?“ –ozval sa zrazu nad nimi niečí hlas.

      Mravce sa pozreli smerom k oblohe a uvideli krásneho motýľa, ktorý následne zosadol pred nich na steblo mladej trávy.

- „Ahoj Daktyl !“ – pozdravil motýľa Akonavec.

- „Ja som Didaktyl, to môj brat bol Daktyl“- odpovedal krásny zamatový motýľ z čeľade motýľov bábočkovitých.

- „Čo je s ním, snáď sa mu niečo nestalo ?“ –pokračoval v rozhovore Akonavec.

- „Robil machra keď sme sa ukladali na zimný spánok, navyše si urobil malý zámotok a zostal takmer vonku, lebo nechcel zaliezť hlbšie do bútľaviny. Tiež mal smolu, lebo zima bola dlhšia a tuhšia ako zvyčajne. Po zime sa už zo spánku neprebral“.

- „Ale to je smutné“, –súcitne poznamenal  Akonavec.

- „To nijak nevadí“, - odvetil Didaktyl.  „Z vajíčok, ktoré nakládol ešte koncom minulého leta, sa už vyliahli larvy. Tie sa čo nevidieť zakuklia a vyletia z nich motýle rovnaké ako bol Daktyl. My takto žijeme trvale, no vždy v inej podobe“.

        Keď to Didaktyl takto názorne a dôsledne všetko vysvetlil, rozlúčil sa s mravcami a odletel. Akonavec a Taknavec si uvedomili, že už pri starých stromoch nič nové nezistia, preto sa radšej pomaly vracali domov.

- „Škoda, že aj my nekladieme vajíčka, mohli by sme sa potom tiež tak znovu narodiť....“, - zauvažoval nahlas Akonavec.

- „To nie je potrebné, veď vajíčka kladú samičky -kráľovné, z nich sa potom narodí nové potomstvo. Kým žije mravenisko, žije naše potomstvo“, -upokojil ho Taknavec. 

      A mravenisko veru žilo veľmi čulo. Robotníčky intenzívne pracovali a larvy boli zo dňa na deň väčšie. Do leta všetky dorastú, zakuklia sa a potom  z nich vyletia na svadobný let nové kráľovné, robotníčky a samčeky. Lebo, milé deti, tak to býva spravidla v živote každého živočíšneho druhu. Život sa zachováva zabezpečovaním a starostlivosťou  o nové potomstvo.