každodenný chlad leto požiera
do diaľav odlietavajú vtáci
horské lúky spaľuje nočný mráz
ráno sa v ňom tráva zatrblieta
neskorý kvet vo vetre sa kláti
hmla oblizuje strechu koliby
slnko sa pregúľa cez skalný zráz
príroda odkladá prestretý stôl
dokiaľ nová jar nepríde si poň
clivé ticho sadá na krajinu
pastier so stádom zostupuje z hôľ
nad horami už cvála biely kôň
. . . . . .