O vlkovi, ktorý chcel zmeniť svoj imidž

Písmo: A- | A+

Nuž tentokrát neobvyklo dramatický prípad zverológa Medikusa (č.15)

 

      Bolo neskoro popoludní a cesta z Polonín do Humenného nejaký čas trvala. Už cestou v aute však Štefan priznal, že ešte má so mnou zámer riešiť problém omnoho ťažší ako so zubrom Kasanovom. Podrobnosti však nechcel prezradiť, vraj sa všetko dozviem až na mieste. Tým miestom boli lesy smerom na sever, čiže blízko hraníc s Poľskom. Bol som presvedčený, že aj tie najzabudnutejšie osady sú už dávno za nami, no my sme sa ešte stále natriasali po hrboľatej lesnej ceste. Od provizórneho parkoviska bolo niekoľko sto metrov treba šliapať pešo. Kým sme sa ocitli na čistine uprostred hlbokého lesa bola už skoro tma. Na moje veľké prekvapenie Štefan začal rozkladať oheň. Posadali sme si na staré pne a čakali kým sa z ohníka rozhorí vatra osvetľujúca okolitý priestor. A keď sa po chvíli obďaleč zablysli dva páry očí, zistil som, na koho čakáme. Vlci. Statný samec Rafael a vlčica Xena.

      Takmer som sa prekopŕcol, držala ma iba snaha vynadať Štefanovi. On ma však okamžite začal ubezpečovať, že táto naša misia je pre vlkov nesmierne dôležitá.

-“Sme vďační, že ste prišli“ –prehovoril Rafael hrubým hlbokým hlasom. „Spoliehame sa na Vašu pomoc, doktor. Stretnutie navrhol Štefan, iný postup sme nevymysleli. Verím, že nám pomôžete !“ 

-„Zatiaľ neviem, v čom vám môžem pomôcť?!“ –začal som veľmi opatrne. Veď skúste nahnevať vlka.

-„Nielen naše, no problémy väčšiny šeliem sú v tom, že ľudia nás berú ako svojich nepriateľov. Pritom sme rovnako plachí, ľuďom sa radšej vyhneme, máme však zrejme najhoršiu povesť medzi všetkými zvieratami. O líške sem-tam poviete „líštička-kmotrička“ kým nelozí niekomu po kuríne, no vlk je stále zloduch. Ani v rozprávkach pre deti vlk nikdy nevystupuje ako kladná postava. Ešte aj medveďa občas vezmete na milosť. Macko sem, macko tam, medvedík zjedz medík. No vlk zjedol babičku, chystá sa zožrať aj Červenú Čiapočku, skántril kozliatka a brúsi si zuby na tri prasiatka. Údajne ani zajacovi nedá pokoj?! Vraj ho naháňa a vykrikuje „No počkaj, zajac!“ Nuž sa pýtam, že prečo je to tak? Pritom pes, ktorý je našim potomkom, stal sa najlepším priateľom človeka. Vari preto, že ho kŕmite mäsom, ktoré sami obstaráte? No kvôli tomu zabíjate aj zdravé zvieratá. Vlk zväčša uloví staré a choré zviera, ktoré by možno beztak neprežilo. Tak čo mi k tomu poviete, doktorko ? –prerušil monológ  Rafael.

      Takúto studenú sprchu som veru nečakal. Zrazu ma z pocitu viny zamrazilo viac, ako zo sychravej noci. Aby som nevyzeral ako úplný hlupák, musel som si dobre premyslieť, čo poviem.

-“Myslím, že dnes sa už obecne uznáva, že vlk je vlastne v prírode akýsi prirodzený regulátor, ktorý zabezpečuje rovnováhu potrebnú pre harmonický rozvoj lesných spoločenstiev. Bežne je známe, že ak zmizne niektorý z druhov šeliem, nežiaduco sa premnožia iné živočíchy, ktoré potom ohrozia ďalšie druhy živočíchov a rastlín. Naruší sa tak rovnováha v pôvodnom reťazci, ktorý je základom stability v prírode“ – snažím sa formálne obhájiť obraz človeka v očiach vlka.

-„To je síce pekné, že odborníci nás radia medzi predátorov, no všeobecne sa náš zlý imidž medzi vami ľuďmi nemení. Asi pred rokom v susednom chotári zabil nejaký človek gravidnú vlčicu len tak, z ničoho nič. Iba preto, lebo sa ocitla v jeho blízkosti v nesprávnom čase!“

-„Je to pravda!“ –pripojil sa do rozhovoru Štefan. „Všetkých nás to mrzí, lebo ešte sa nájdu pytliaci, ktorí akúkoľvek zver zabíjajú len tak, z roztopaše. Faktom však je, že vlk všeobecne má medzi ľuďmi povesť zabijaka, aj keď postupne sa odborníci snažia takýto obraz zmeniť“.

-„Veď to je to, že iba odborníci. To nestačí! Treba zmeny dostať do učebníc, v literatúre viac ako doteraz uvádzať príklady, kedy vlk bude vykreslený aj pozitívne“ –zapojila sa do besedy Xena.

-„Taká je dnes realita, no čo môžem v tejto veci urobiť ja ? –pýtam sa prekvapene.

-„Vymysleli sme“ –pokračoval Štefan, „žeby si o tom niečo napísal. Zároveň by si tam u vás, v Bratislave, inicioval kampaň za pozitívny obraz vlka. Požiadal by si médiá, autorov detskej literatúry, aby písali pravdivo o tom, že vlk nie je len škodná zver, ale aj pomocník v prírode“.

-„A rozprávku o dobrom vlkovi by ste nechceli? Vari som nejaký Dobšinský a či čo?!“ -oponujem.

-„To nie je zlý nápad. Rozprávka o dobrom vlkovi. To sa mi páči“ –reagovala Xena.

-„A čo starý Bodrík a vlk? Veď máme rozprávku, kde vlk pomôže Bodríkovi zachrániť jeho ďalšie zotrvanie v rodine sedliaka ! –argumentujem ďalej.

-„Nuž hej, lenže okrem Bodríka všetci dedinskí psi potom zaženú vlka do lesa. Pritom dedinčania ďalej považujú vlka za škodcu a budú ho znovu a znovu prenasledovať“ –podotýka Štefan.

-„Teraz vidím, že mi tu ukladáte veľmi ťažké úlohy. Čo môžem, to urobím, no moje možnosti nie sú neobmedzené. Môžem napísať na internet nejaký článok, nuž ale vydať knižku rozprávok alebo príbehov o vlkoch, ktorí budú vykreslení pozitívne, je nad moje možnosti. To skôr vy, pracovníci ochrany prírody, by ste mali iniciovať, aby už v učebniciach dostávali žiaci pravdivý výklad o spôsobe života a užitočnosti vlka“ –vraciam podnet Štefanovi.

-„My to aj robíme, no sami to nezvládame. Ide o dlhodobý proces a zmenu nazerania spoločnosti na mnohé vžité predstavy a bludy o fungovaní života v prírode. Pritom technický pokrok ešte viac vzďaľuje človeka od prirodzených biologických systémov, čo vytvára nové prekážky“.

-„Nuž teraz už sotva vlčica zachráni a vychová nejaké dieťa, ako napríklad v prípade Romula  a Rema“.

-„Ty brďo! Rafi, počul si to? Niekoho vychovala vlčica?“ –reaguje Xena na moju poznámku.

-„Ale nikoho. To je iba taká legenda, že zakladatelia mesta Rím, bratia Romulus a Remus, boli odchovaní vlčicou. V Ríme sa s týmto príbehom možno stretnúť na každom kroku“ -spresňujem.

-„No dobre“ –zahundral Rafael. „Koľkí však chodia do Ríma a koľkí si odtiaľ donesú práve tento poznatok ? Teda obraz dobrej a starostlivej vlčice! Prečo sa viac o tom nehovorí a nepíše ?!“

-„Sľubujem, že vo svojom článku spomeniem aj tieto informácie a poznatky. Pokúsim sa aj inými formami šíriť dobrý imidž vlka medzi ľuďmi. Možno raz aj rozprávku o tom, ako vlk zachránil Červenú Čiapočku, napíšem. A keď niekto bude vlkom ubližovať, petíciu urobíme“.

      Tak veru, milí moji, všeličo som Xene a Rafaelovi nasľuboval. Večer sa už k noci schýlil, no my sme stále mali pri ohni s vlkmi o čom diskutovať. Až tesne pred polnocou sme autom pred správou národného parku zaparkovali. Do rána som na provizórnom ochranárskom lôžku takmer oka nezažmúril, lebo ma stále vlčie témy prenasledovali. Štefan mi na cestu do vlaku ešte aj rôzne odborné brožúry o vlkoch a inej faune Polonín nabalil. No a veľmi trval na tom, aby som pre lepší imidž vlka čo najviac urobil. Dúfam, milé deti, že mi v tom pomôžete. Lebo verte –neverte, vĺčik nie je žiadny tĺčik, alebo nebodaj iba škodca, ale aj tvor užitočný.