P r a m e ň

Písmo: A- | A+

Keď starý Argoméz vyšiel pred chatrč, prvé lúče slnka už obkresľovali obrysy okolitých končiarov. Len dole v osade panovalo šero a ospalé ticho. V prítmí vyústenia skalnej rokliny starec slabnúcim zrakom spoznával dve postavy smerujúce k obydliam. Ladná chôdza prvej prezrádzala mladú ženskú bytosť, ktorej ľavá ruka pridŕžala na pleci viditeľne plný džbán vody. Za ňou poskakoval mládenček šantiaci ako malé kozľa.- „Krásna je tá naša Timea“, -pomyslel si Argoméz. „Potrebovala by však chlapskú pomoc“. Potom nepatrne zdvihol ruku a iba v náznaku odpovedal na zamávanie mladej dievčiny. Timea preložila krčah na pravé plece a ešte vzpriamenejšie sa náhlila k osade. V ovzduší bolo možné vycítiť nástup ďalšieho suchého a horúceho dňa.

 

. . .

 

     -„Viem, Marko, aj Ti rozumiem. Stále Ťa láka veľká rieka,“ -doplnil Argoméz slová urasteného mládenca, ktorý spolu s priateľom v podvečer vstúpili do starcovho príbytku. „Nezabúdaj, že Ťa čaká dlhá a namáhavá cesta. Aj keď najdlhšia je cesta k sebe samému“. To však starec zašomral už iba ticho pre seba.

- „Hovorili ste niečo ?“ –spýtal sa nesmelo mladý muž.

- „Že samému Ti bude smutno...“

- „Pôjdeme spolu,“ –hrdo vyhlásil vedľa stojaci mladík.

- „Vyrástol si, Johan ! A cesta Ti určite prospeje. Avšak na Tebe, Marko, môže Timea oči nechať. Nebude Ti za ňou smutno ?“ –podotkol Argoméz.

- „Neláka ma oženiť sa, mať deti a prežiť celý život iba v tejto osade. Veci, ktoré spomínajú občas prechádzajúci obchodníci, mi nedajú pokoj. Chcem spoznať svet, chcem hľadať prameň poznania !“

- „Ak si o tom tak pevne presvedčený, nebudem Ťa prehovárať. Nech vás šťastie na cestách sprevádza. Boh vám žehnaj !“ –vstávajúc dopovedal muž, položil ruky na plecia oboch mládencov a vyprevadil ich pred chatrč.

- „Nuž a ak pôjdete po správnej ceste, pochopíte, že nie potrebné nikam chodiť !“ –preblesklo starcovi hlavou. Radšej sa však hneď vrátil do tieňa svojho skromného príbytku.

     Slnko práve vystreľovalo svoje posledné horúce letné lúče zapadajúc za vysoký horský masív.

 

. . .

 

     Brechot psov ešte pred úsvitom sprevádzal odchod mládencov z osady. Zvuky neočakávane rýchleho dupotu nôh vzápätí vysvetľoval zadychčaný chlapčenský hlas.

- „Pó-ó-ó-čkajte na mňa, chcem ísť s vami !“ -prosíkal sotva štrnásťročný Bolek. „Tiež chcem vidieť veľkú rieku“.

- „V tomto prípade nejde o rieku. Cesta môže byť plná nástrah, na ktoré si ešte primladý“ –odhovára chlapca Marko.

- „A prisprostý !“ –dopĺňa Johan.

- „Urážať ho nemusíš, no Timea bude mať o neho starosť. Povedal si sestre, že chceš ísť s nami ?“ –pokračuje Marko.

- „Povedal, no nechcela mi veriť, že ma vezmete“.

- „Tak to sa nemýlila !“ –pritvrdil Johan.

- „Už ho nechaj ! Timea bude mať menej práce a toto postihnuté chlapča možno na cestách aspoň získa nejaké skúsenosti“.

- „Ja som iba myslel, že dva osly nám celkom postačia“ –ukončil rozhovor Johan a pohnal svoje zviera dopredu.

     Marko žmurkol na chlapca a jeho osol vykročil tiež. Vzápätí ho však ako olovo zavalil pocit zodpovednosti za Boleka. Za chrbtom akoby cítil vyčítavý pohľad krásnych a smutných Timeiných očí. Keď sa však obzrel, uvidel iba vďačnú chlapčenskú tvár ...

 

. . .

 

      Okolo poludnia bolo na móle riečneho prístavu neobyčajne pokojne. Len niekoľko metrov po prúde, na zakotvenej a pohojdávajúcej sa kompe, prievozník práve vysvetľoval chlapcovi spôsoby priväzovania kotviaceho lana. V prístavnom hostinci bolo rušnejšie. Marko a Johan práve dopíjali už vychladnutý čaj.

- „Ku prameňom rieky môže cesta trvať aj viac týždňov“ –konštatoval Marko. „Bolek by to ťažko zvládal. Mali sme šťastie, že sa ho ujal starý prievozník. Tie uzly sa viazať naučí a skákať z kompy na breh a späť je pre neho hračka. V tom môže byť celkom užitočný. Výčitky budem mať, ak by sa mu niečo stalo. Timea by mi to sotva odpustila“.

- „Išiel s nami na vlastné želanie“ –poznamenal Johan. „No mohli sme si nájsť prácu v prístave, bol by si mal chlapca pod kontrolou“.

- „Predstavy o prameňoch takejto veľkej rieky ma vzrušujú. Musím sa k nim dostať. Pre mňa je tá cesta nesmierne dôležitá. Aspoň zatiaľ to tak pociťujem. Ty však tu môžeš zostať !“

- „Pôjdem s Tebou. Už som sa rozhodol“ –ukončil rozhovor Johan.

     Keď vyšli pred hostinec, pri kompe uvideli Boleka zaujatého viazaním uzlov. Usúdili, že lepšie bude nevyrušovať ho ďalším lúčením. Obaja teda vysadli na svojich oslíkov a vyrazili proti prúdu rieky. Ich siluety čoskoro splynuli s okolitou vegetáciou.

 

. . .

 

     Po niekoľkých dňoch sa Marko a Johan priblížili k ďalšiemu z viacerých brodov. Stromy protiľahlého brehu nedokonalo ukrývali obrysy nejakých stavieb, nuž mládenci tentoraz prebrodili rieku. Na skromných a príkladne obrábaných pozemkoch stálo zopár objektov malej roľníckej usadlosti. Na prahu obytnej časti ich privítala mladá žena nevýrazného zovňajšku, no jej postava prezrádzala silu a odhodlanosť. V ľavej ruke držala starú pušku a výraz tváre prezrádzal, že v nevyhnutnom prípade zbraň aj použije.

-“Sme pocestní a prichádzame v pokoji !“ –zdôrazňoval Marko a pomaly zostupoval z osla. Johan ho nasledoval. Žena spustila pušku k nohám a upreným pohľadom si prezerala približujúcich sa pútnikov.

- „Ak nemáte zlé úmysly, tak môžete byť mojimi hosťami“ –povedala dievčina. Potom naznačila, aby ju nasledovali.

- „Stačí nám pitná voda a krátky oddych v tieni stromov vašej záhrady“ –poznamenal Johan, ktorý sa zrazu stal až neobvykle zhovorčivý. Bolo vidieť, že mladá žena ho zaujala.

- „Volám sa Renea. Žijem tu už mnohé roky so starnúcim a ochrnutým otcom“ –pokračovala v rozhovore dievčina otvárajúca jednoduchú bránku ohrady, ktorá bránila prechádzať hydine na starostlivo ošetrené pozemky. „Otec sa určite poteší. Každá nová návšteva znamená pre neho osvieženie a povzbudenie v dlhoročnom trápení“.

     Keď vošli do príbytku, pocítili závan starostlivosti citlivých ženských rúk. V protiľahlom kúte izby ležal na lôžku sivovlasý muž.

 

. . .

 

     Ďalší deň pobytu mužov v usadlosti sa blížil k záveru. Po celodennej práci na hospodárstve oddychoval značne unavený Johan v tieni stromov na okraji záhrady. Marko sa tesne predtým vybral na krátky prieskum proti smeru rieky. Už v priebehu dopoludnia sa obaja dohodli, že ráno nasledujúceho dňa budú pokračovať v ceste. Z dvier domu práve vyšla Renea a mierila priamo k Johanovi.  

- „Nechcete zmeniť vaše plány? Mohli by ste ešte pár dní zostať. Aspoň kým dozrie prvá úroda“ –rozhovorila sa dievčina. Jej hlas prezrádzal túžbu a sklamanie zároveň. No Johan si uvedomoval, že počas celého pobytu venovala Renea svoje pohľady najmä Markovi. Aj teraz jej zrak skúmavo blúdil po okolí.

- „Marko sa svojej túžby dosiahnuť prameň rieky nevzdá. Sám dosť často rozmýšľam o zmysle nášho putovania, jeho pevné presvedčenie ma však vždy znovu strhne na cestu.

- „Tiež som mala sny a plány, že odtiaľto odídem, všetko to však zostalo len beznádejnou predstavou. Otca som totiž nemohla nechať samého, veď práve kvôli mne ochrnul. Zachránil ma pred desivým živlom rozvodnenej rieky, jeho však vzápätí prudká vlna hodila na skaly. Zachytil sa koreňov pobrežných stromov a silou paží sa vytiahol na breh, na vlastné nohy sa však už nikdy viac nepostavil. Doviezli sme ho domov na káre. Matka sa potom zodrala v práci, nuž a ja som si postupne na všetko zvykla. Rieka sa stala mojím osudom, pri nej už zrejme aj navždy zostanem.

     Johan pocítil obdiv k tejto žene, ktorá tam stála pred ním vo svojej odhodlanosti boriť sa so svojim osudom. Týčila sa hrdo, ako jeden z tých krásnych stromov rastúcich pozdĺž rieky. Nikdy predtým si Johan tak dôkladne neuvedomil, že v tej ženskej tvrdosti je množstvo nevšednej krásy. Ich pohľady sa stretli a mladý muž zrazu v sebe precítil niečo, čo dovtedy nepoznal. Cudne sklopil zrak a neohrabane naznačil, že sa musí pripraviť na zajtrajšiu cestu.

. . .

     V prvých lúčoch vychádzajúceho slnka Marko sledoval, ako začínajú stromy vrhať na zem dlhé tiene a netrpezlivo prešľapoval namieste spolu s osedlaným oslom. Čoskoro sa objavil Johan, ale bez osla a batožiny.

- „Zostávam“ –konštatoval sucho. „Renea predbežne súhlasila. Práce je tu dosť aspoň do konca zberu úrody. A čas možno vyrieši aj ďalšie otázky“.

     Chlapi sa objali a ich pohľady prezrádzali vzájomné porozumenie. Obojstranné mlčanie bolo mnohovravné, slová stratili význam.

- „Mnoho šťastia, Marko !“ –zaželala prichádzajúca Renea a vrúcne stisla mužovu dlaň. Oči jej na okamih blúdili po Markovej tvári, vzápätí sa však upreli do diaľky. Akoby pútnikovi pripravovali cestu ...

 

. . .

 

     Marko vídaval proti prúdu rieky nielen drobné osady na protiľahlom brehu, ale preputoval aj okolo viacerých usadlostí. Po niekoľkých dňoch spozoroval, že vody v koryte značne ubudlo, vysvetlenie však prišlo samo. Kaňon bol čoraz hlbší a do riečiska tiekli a presakovali z okolitých strání a skalných stien menšie i väčšie potôčky. Vysoko po úbočiach sa tiahli úzke a starostlivo obrobené terasové políčka. Kraj sa, paradoxne, javil úrodnejší aj napriek suchšiemu riečisku. Takmer všetku vodu zachytávala a rozvádzala dômyselná sieť zavlažovacích kanálov a jarkov vrstevnicovo sa tiahnucich po svahoch pohoria. Úplne vyschnuté riečisko náhle končilo mohutným skalným prahom vysokým niekoľko metrov. Možno jarné prívalové dažde dokázali vytvoriť na tomto mieste vodopád, teraz však bolo možné činnosť vody identifikovať iba na základe tvarovania jemne opracovaného žľabu v skalnatom podloží. Obratne vedúc svojho osla sa nakoniec podarilo Markovi obísť úsek krkolomným výstupom po skalnatom chodníku končiacom na vcelku rozľahlej planine. Neďaleko skalného zrázu bolo situované dômyselné čerpacie zariadenie, ktoré udržiaval v činnosti oslík, vedený do kruhového pohybu starším sivovlasým mužom. Obrovské drevené koleso ponorené zvislo do útrob podložia v pravidelnom intervale vyvážalo na povrch vodu. Tá, vylievajúca sa z jednoduchých drevených nádob visiacich po obvode kolesa, odtekala mohutným dreveným žľabom do početných kanálov smerujúcich k  terasovitým políčkam. Rázovitú kulisu tohto nevšedného obrazu dotváralo vŕzganie a škrípanie do seba narážajúcich otvorov a zubov drevených kolies.

     Marko stál s úžasom pozorujúc tento úkaz, neskôr sa aj s oslom uchýlil do tieňa neďalekého košatého stromu. Mávnutím ruky pozdravil muža pri čerpadle a ten pozdrav opätoval. Až keď sa oslík úplne unavil, prišiel si aj muž oddýchnuť pod strom. Vtedy oslík stál, lebo bez mužovho vedenia odmietal akýkoľvek pohyb.

- „Volám sa Marko a cieľom môjho putovania bolo vyhľadať prameň rieky“ –poznamenal pútnik.

- „Som Ebrahin ! Vitaj v tomto kraji !“ –odpovedal muž a podal Markovi ruku. Chlapi už potom mlčky sedeli a dívali sa do diaľky. Keď sa Ebrahin chystal pokračovať v práci, Marko sa ponúkol, že ho vystrieda. Zapriahol svojho osla a dohováraním ho motivoval pohybovať sa v kruhu. Postupne sa muži striedali pri čerpaní vody až do súmraku.

- „Vidím, že Ťa táto práca zaujala. Ak chceš, môžeš tu pár dní zostať, potom uvidíme. Večer sa za Teba prihovorím u starostu. Beztak už chcem toho nechať. Starnem! Budem sa už venovať iba poľu, teraz je manželka na všetko sama“ –rozhovoril sa Ebrahin.

     Kým muž vypriahal osla, Marko si z blízka prezeral čerpadlo. Obrovské drevené koleso malo nad zemou len nepatrnú časť a vzbudzovalo značný obdiv. Bolo zrejmé, že zárez v skalnom masíve je pozoruhodne hlboký.

- „Keby sme vodu nečerpali z takej veľkej hĺbky, vyvierala by dole v údolí a na polia v kopcoch by sa nedostala. Len samotné zásoby vlahy z jarných dažďov by na dopestovanie úrody určite nestačili“ –vysvetľoval Ebrahin.

Marko nazrel do hĺbky, v žriedle však už bola úplná tma. Iba posledné kvapky odpadávajúce z kolesa svojim čľupnutím prezrádzali, že na dne je voda. Jeho myseľ v tom okamžiku zablúdila k horskému prameňu v údolí nad rodnou osadou. Špliechanie kvapiek mu pripomenulo načieranie vody, keď ako dospievajúci sprevádzal malú Timeu a pomáhal jej s nosením plného džbánu. Najprv zimomriavky a následne príjemný pocit ho ovanul pri spomienkach na chvíle s Timeou. Ako už neraz sa však aj teraz rýchlo snažil zahnať tieto myšlienky. Otázka, či bolo potrebné hľadať prameň tak ďaleko od domova, však v ňom zostala a rezonovala čoraz naliehavejšie. Radšej teda rýchlo vykročil za Ebrahinom, ktorý mu vo svojom dome ponúkol nocľah.

      V posledných lúčoch slnka sa ako výčitka týčila na horizonte bizarná konštrukcia dreveného čerpadla.

 

. . .

 

       Správa, že s karavánou obchodníkov sa domov vrátil Bolek, obletela osadu ako blesk. Celé dni chlapec každému pyšne vysvetľoval informácie o veľkej rieke a chválil sa skúsenosťami získanými na kompe. No postupne jeho dookola sa opakujúce reči začali všetkých unavovať. Najradšej preto Bolek rozprával svoje zážitky Argomézovi. Vždy idúc so sestrou k prameňu odbočil z chodníka k starcovej chatrči a začal obohraný monológ. Argoméz akoby mládenca trpezlivo počúval, no jeho zrak prezrádzal, že všetko mu je už dávno dôverne známe. V mysli sa mu premietali obrazy početných hôr, údolí, riek a jazier ...

     V podvečer začalo konečne pršať. Starec pozorne skontroloval drevené žľaby, ktoré dažďovú vodu tečúcu z okolitých skalnatých svahov odvádzali do cisterien vyhĺbených nad osadou neďaleko jeho príbytku. Keď sa vrátil dovnútra chatrče, pokľakol a modlil sa. Potom ľahol dolu tvárou na zem, rozpažil ruky a znehybnel. Jeho myseľ blúdila v nekonečných priestoroch,  postupne sa však myšlienky sústreďovali a rozpúšťali v pramienkoch vody, ktoré presakovali deravou strechou chatrče a odtekali do údolia ...