Permonícka odysea (1)

Písmo: A- | A+

Milí mladí priatelia, rodičia, blogeri a inak postihnutí, vitajte v tajomnom podzemí slovenských pohorí a rudohorí. Permonícka odysea práve začína prvým príbehom. Zároveň informujem, že záujemcovia o krátku prózu pre deti môžu sledovať tiež rubriky: Kuklapukla, Zverológia a Blogôňkovo. Príjemnú zábavu želám ....

 Odchod zo zlatej bane

            V bývalých baniach v karpatských lesoch na Záhorí bolo nezvyklo smutno. Uplynuli už desaťročia odvtedy, ako sa v okolí obce Pernek prestalo ťažiť striebro a zlato. Nachádzali sa tam síce aj iné rudy, ale v takých množstvách, že ich ťažba nebola výhodná. Baníci preto odišli, väčšina šácht a štôlní bola uzavretá, vchody do nich boli zväčša zatarasené. Stalo sa tak najmä kvôli bezpečnosti, lebo opustené banské diela, v ktorých nie je zabezpečovaná pravidelná údržba výstuže a iných konštrukcií, môžu byť predovšetkým pre náhodných návštevníkov veľmi nebezpečné. To ale neplatí pre banských škriatkov-permoníkov, ktorí tam spokojne žijú aj bez toho, aby sa v baniach vykonávala ťažba. Len veselosti bolo akosi menej.

       Dávno boli preč časy, keď permoníci vyvádzali baníkom rôzne fígle a zabávali sa na vtipných historkách, ktoré mnohí baníci len tak „sypali z rukáva“. Po zábave už veru nebolo „ani vidu, ani slychu“. Viacerí permoníci sa však nenudili a vždy si našli nejakú robotu alebo záľubu. Ufrflaný bol len starý permoník Pajštún a najmä hundroš Raštún. Tí si nijako nevedeli zvyknúť, že už sa nemôžu zabávať na úkor niektorých baníkov. Lebo, povedzme si pravdu, Pajštún a Raštún boli starí podrývači, ktorí robili baníkom rôzne zlomyseľnosti. Teraz však, ako zvykli hovorievať, nebolo do čoho ani baníckym čakanom zakopnúť. Doplácal na to hlavne malý Pernek, ktorého pre malý vzrast všetci prezývali „Perníček“. Ten sa potom vždy ako dostal od Pajštúna buchnát, alebo mu Raštún nohu podložil, prišiel vyžalovať Vedkovi.

      Vedko bol starší a rozvážny permoník, ktorého si všetci vážili pre jeho bohaté vedomosti. Tiež vždy každému ochotne vo všetkom poradil, najmä však mladším permoníkom rozprával rôzne príbehy a historky nielen z baníckeho, ale aj z permoníckeho života. Napäto počúval najmä Zvedko, mladý a všetečný permoník, ktorý chcel všetko vedieť, do všetkého, ako sa hovorí, „strkal nos“. Známa bola najmä jeho túžba lietať. Stále chcel od Vedka vedieť, či sa mu nič nestane, ak s rozpaženými rukami a roztiahnutými „radarmi“ skočí z väčšej výšky a pristane niekde na opačnej strane banskej štôlne. Tu by sme si mali, milí mladí čitatelia povedať pravdu o tom, že permoníci radar nepoznajú. Aj preto svoje ústroje pod pazuchami na vysielanie a prijímanie signálov, teda na dobrú orientáciu v tme, nazývajú „hluché oči“. Popravde povedané tie oči sú aj slepé, ale oni ich volajú „hluché“. Je to jednoducho tak ! Nuž a Zvedko vymyslel, že snáď s úplne roztvorenými hluchými očami by nejakú vzdialenosť dokázal preletieť. Pajštún a Raštún sa už zlomyseľne tešili, že ak pokus o lietanie zlyhá, bude nejaká zábava, ale Vedko sa snažil Zvedkovi tento nápad vyhovoriť.

- „Vieš“, vysvetľoval mu, „už sme tu kedysi dávno takého kaskadéra mali, ale hneď pri prvom pokuse preletieť aspoň na druhú stranu štôlne narazil na banícky vozík. Potom mal dlho na čele takú hrču, že ho starý Pajštún posmešne nazýval dvojhlavým lietajúcim šarkanom. Prezývka šarkan mu už zostala, ale inak sa volal Kornel. Bol to veľký výmyselník a veľmi bystrý  a nápaditý permoník, preto mi je za ním aj smutno“.

- „Nepoznám takého permoníka. Čo je s ním ?“-zaujímal sa Zvedko.

- „Naša baňa bola zrejme primalá na jeho nápady. Vždy túžil poznávať aj iné bane, najmä ako zistil, že najväčšie sú niekde v oblasti Slovenského Rudohoria, kde sú aj najväčšie banské mestá. Som presvedčený, že využil návštevu zástupcov niekdajšej kráľovskej banskej komory a odcestoval s nimi nevedno kam. Ale to už bolo veľmi dávno“, -zasnene zaspomínal Vedko.

- „Ako dávno? Myslíš, že Kornela môžeme ešte stretnúť? – zauvažoval Zvedko.

- „To by sme museli mať veľké šťastie. Najmä by však bolo potrebné vybrať sa na podobnú dobrodružnú cestu, na akú sa vybral pred viac ako 250 rokmi Kornel. Zatiaľ Ti len prezradím, že už dávnejšie hľadám príležitosť, ako sa z týchto opustených baní dostať. Možností je teraz málo, lebo iba raz začas príde na kontrolu nejaká inšpekcia z banského úradu. Už by som nechcel prepásť žiadnu ich návštevu a preto denne chodím kontrolovať priestor pred štôlňou“.

      Prešli však dni a týždne, no žiadni banskí inšpektori neprichádzali. Keďže Zvedko tiež zatúžil ísť na cesty, dohodol sa s Vedkom, že sa budú pri strážení vchodu striedať. Aj leto skončilo, nastupujúca jeseň sfarbila karpatské lesy, no naši priatelia permoníci ešte stále čakali. Keď už takmer strácali nádej, jedného rána dobehol úplne vzrušený a zadýchaný Zvedko s potešujúcou správou.

- „Vedko, Vedko ...“, - kričal už z diaľky. „Práve prišli inšpektori !“

- „Čudné“, -hundral si popod nos Vedko. „Nezvyknú chodiť takto zavčasu. Musíme to preveriť !“ A s týmto konštatovaním sa vybral smerom k východu zo štôlne. Bol to len jeden z menej významných vstupov do baní, pevne uzavretý ťažkou kovanou mrežou. Hlavný vchod bol roky zavalený množstvom zeminy z vyvolaného  výbuchu množstva trhavín, čím chcel banský úrad zabrániť rôznym skupinám amatérskych zlatokopov hľadať v baniach striebro a zlato. Bolo to však najmä v záujme ochrany a bezpečnosti nepovolaných návštevníkov, lebo opustené banské diela často hrozili samovoľným zasypaním. Permoníci najprv nakukli cez mrežu a keď nevideli žiadny pohyb prekĺzli rýchlo pomedzi oceľové tyče na otvorené priestranstvo. Obďaleč pred niekdajším hlavným vchodom stáli traja urastení chlapi a skúmali zjavný pokus dostať sa do bane odstránením zeminy. Stalo sa tak zrejme v predošlých dňoch alebo v noci, lebo výkopy boli čerstvé. Hneď vedľa stálo pomerne veľké a dosť nezvyklé vozidlo prekryté v zadnej časti plachtou.

 - „To veru nebude banská inšpekcia“, -skonštatoval Vedko. „Toto auto som tu ešte nevidel. Musím sa na to pozrieť !“-povedal pošepky a začal sa zakrádať popod kríky smerom k autu. Zvedko sa pomaly zakrádal za ním.

- „Banská záchranná služba“, -slabikoval Vedko nápis na vozidle. „To by mohlo vyhovovať našim plánom. Určite chodia po rôznych baniach a tak by sme mohli pri troche šťastia nájsť aj Kornela,“ –pomyslel si a začal sa presúvať bližšie k chlapom v pracovných kombinézach. Tí práve konštatovali, že úprava poškodeného zátarasu im môže trvať aj niekoľko hodín.

- „To sa mi hodí,“ –skonštatoval Vedko. „Môžem sa dobre pripraviť na dlhú cestu.“

- „Môžem ísť s Tebou ? Prosím, prosím !“ – zaprosil Zvedko.

-„No tak dobre !“ – zahundral po dlhšom rozmýšľaní Vedko. „Ale sľúb mi, že stále nebudeš dávať zvedavé a hlúpe otázky. Vyrušuje ma to !“

- „Keď ja vopred neviem, ktorá otázka je hlúpa“ – zafňukal Zvedko.

- „Možno sa to časom naučíš. A dvom nám bude aspoň veselšie. Choď sa rozlúčiť s ostatnými permoníkmi a priprav sa na dobrodružnú a namáhavú cestu. Je celkom možné, že sa späť už nikdy nevrátime. Ale vyhni sa Perníčkovi, lebo sa ho už nezbavíme. Stretneme sa približne o hodinu pri východe z našej šachty“ – rozhodol Vedko.

      Ako sa naši priatelia dohodli, tak aj urobili. Pozorne, aby ich záchranári nezbadali, priblížili sa Vedko a Zvedko k vozidlu banskej záchrannej služby. Zvedko bol mladší a svižnejší, preto prvý vyskočil a zachytil sa rukou stúpačky na zadnej strane auta. Vyšvihol sa hore a potom chcel podať ruku Vedkovi, ale ten tak vysoko nedočiahol. Nakoniec sa musel Zvedko zachytiť na stúpačke nohami, spustiť sa dole hlavou a až tak pomôcť Vedkovi vyzdvihnúť sa na stúpačku. Potom už hravo sa zachytili bočnice a vkĺzli pod plachtu nákladného priestoru špeciálneho vozidla záchranárov. Zároveň pochopili, že sú si vzájomne potrební a musia si pomáhať. Potom už ticho čakali kým pracovníci záchrannej služby skončia svoju prácu. K tomu došlo čoskoro a auto sa rozbehlo smerom do karpatských kopcov. Dobrodružná a nevyspytateľná cesta permoníkov sa začala.