Ako prepukla jar
Topenie snehu, prívaly vody a nové nádeje
Začiatkom marca sa napriek dlhotrvajúcej zime začal sneh predsa len postupne roztápať. Záveje zmizli dokonca tak prudko, že keby nebola väčšia časť krajiny Kuklapukla na návrší, bola by sa asi celá ocitla pod vodou. Potok bol už na svojom hornom toku tak mohutný, že vydru Barbaru skoro vytopil. Ešte horšie na tom boli Samara s Vandou, lebo ich brloh bol zatopený takmer po okraj. Ešteže vydrám voda neublíži. Prudkosť potoka však bola taká, že prívaly im neumožnili loviť ryby.
No najhoršie dopadli bobry na dolnom toku. Ich hrádza bola síce iba spolovice hotová, no aj tak bránila plynulému prietoku. Navyše zachytávala konáre a mnohé nečistoty, ktoré jarné vody unášali dolu prúdom. Hneď ako hrádza vytvorila jazero siahajúce až k prvým domom, prišli z dediny chlapi a hrádzu rozbúrali. Bobríci najprv smútili, ale postupne sa uspokojili. Veď inej roboty aj tak nemali, len stavať hrádzu novú. Preto hneď premýšľali, ako ju postavia lepšie a na vhodnejšom mieste.
Radosť z roztopenia snehu mal aj zajac Brmbolec. I keď pravidelne chodieval na rôzne dobroty ku kŕmidlu, čoskoro zistil, že keď srnčia a jelenia zver spotrebuje seno, začne viac ubúdať zemiakov, hlúbov a kapustných listov, na ktoré sa zajac tešil. Keď sa však po zmiznutí snehu na čistinke a na lúkach za lesom objavila zelená tráva, Brmbolec sa uspokojil. Ak sa už zima nevráti a niektoré zvieratá sa budú môcť pásť, zajačie starosti o zásoby môžu byť zažehnané. Potešil sa ja Kohinor, lebo v záhradách pri dedine bolo dosť potravy a po lúkach bez snehu sa mu ľahšie pohybovalo. Iba jazvec Kofeín sa jarným slnkom nedal vyrušovať a ďalej podriemkaval v brlohu. Chodby v ňom boli totiž také rozsiahle a hlboké, že tam slnko nikdy nepreniklo. Ešte nejaký čas potrvá, kým ktosi jazvecovi zvestuje príchod jari.
Zle na tom boli mravce v mravenisku na okraji lesa. Pri prudkom roztápaní množstva snehu voda nedokázala rýchlo odtekať a všetko zatápala. Samičky–robotnice mali plné nôžky práce, no aj tak nestíhali upchávať otvory, preto museli pomôcť aj samčeky. Naši malí kamaráti Akonavec a Taknavec sa najprv práci bránili, ale keď im voda cícerkom začala tiecť za krk, priložili aj oni nôžky k dielu. V našej reči sa síce hovorí, že sa prikladajú „ruky k dielu“, ale vo zvieracej ríši to neplatí. Niektoré zvieratá nie sú dokonca schopné vhodne využiť ani svoje nohy. Pre mravce je tak veľkým šťastím, že majú nôžky šikovné a pracovité. Keď sa sneh úplne roztopil a slniečko vysušilo dômyselné stavebné konštrukcie a technológie mraveniska, mravce začali otvárať vchody a čistiť chodbičky. Čoraz viac vykúkali von, hriali sa na slniečku a tešili sa z príchodu jari. Najmä nezbedníci Akonavec a Taknavec už pomýšľali na vychádzky do okolia a na nové dobrodružstvá. Bolo však treba ešte pár dní počkať, kým z okolia úplne nezmiznú zvyšky snehu, nevyschnú kaluže a nánosy blata. Medzitým však už v hĺbke chodieb a komôrok, pod dozorom samičiek – robotníčok, postupne v stovkách kukiel dorastala nová mravčia generácia. Ak pôjdete niekedy do prírody, všimnite si, milé deti, či aj vo vašom okolí už nezavládlo čulé jarné prebúdzanie.
