Motýlie dobrodružstvá
Rozlúčka s krajinou Kuklapukla
Jar sa akosi rýchlo skončila a leto v krajine Kuklapukla prepuklo už začiatkom júna. Vzhľadom na vysoké teploty sa aspoň na leto všetko podobalo. Do letného slnovratu a začiatku astronomického leta síce chýbalo ešte viacero dní, no nič nenasvedčovalo tomu, že sa vráti chladné obdobie. Z mäkučkých hniezd sýkoriek Cácorky a Frndžalky už dávnejšie začali vykúkať otvorené zobáčiky hladných vtáčích mláďat. Sýkorky -mamičky boli preto stále zaneprázdnené hľadaním potravy. Podobné starosti mal aj ježko Bežko, v brlôžku ktorého sa s mamkou ježkovou tiesnili štyri malé pichľavé guľôčky. Najviac ruchu bolo v mravenisku, kde po vyliahnutí novej generácie kráľovien, samčekov a robotníčok sa všetko pripravovalo na svadobný let.
Celá krajina prekypovala čulým životom nielen počas dňa, ale aj počas noci. Niektoré zvieratká síce spali, mnohé však práve večerný a nočný čas využívali na svoj pohyb alebo na zháňanie potravy. Z konára starého duba celé okolie svojim veľkými očami sledovala stará sova Nocárka. A práve s blížiacim sa termínom slnovratu a svätojánskej noci začali sa v lese diať zaujímavé veci. Nočné motýle sa len tak mihotali vo svetle mesačného svitu a medzi stromami a kríkmi poletovali malé lampášiky. Ďalšie svetielka žiarili na kríkoch a v tráve pod nimi. Boli to samičky svietivky svätojánskej, nazývané aj svätojánske mušky. Keďže samičky svietiviek nemajú krídla, obracali sa prevažne bruškom hore, aby svietili ešte jasnejšie. Samčeky, aby viac vynikli, v kuse sa naháňali a ukazovali pod krídelkami svoje svetielkujúce ústrojenstvo. Látka „oxyluciferín“, ktorú majú nielen samčeky ale aj samičky, svetielkovala dlho do noci na radosť všetkých obyvateľov lesa.
V tomto období aj z motýlích zámotkov vylietavali viaceré druhy pestrých motýľov. Náš priateľ Didaktyl z druhu bábočiek brestových bol motýľom najstarším. Už cítil prichádzajúci vrchol svojho života, no veril, že sa ešte dočká nového potomstva. Kým sa však nové larvy vyliahnu a zakuklia, rozhodol sa pozrieť si celú krajinu. Vyletel najprv vysoko nad stromy a rozhliadal sa, aby si vybral správny smer svojho vyhliadkového letu. Vzápätí sa takmer zrazil s krásnym neznámym motýľom, ktorého krídla žiarili pestrými farbami.
- „Kto si ?“ – opýtal sa Didaktyl, - „doteraz som Ťa tu nevidel“.
- „Nemohol si“, -odpovedá motýľ z rodu bábočiek admirálskych. „Som Batrflaj, motýľ sťahovavý. Včera som priletel z južných oblastí“, - chváli sa návštevník.
- „Ty brďo !“–prekvapil sa Didaktyl. „Nezaletel si príliš na sever ? Bábočky admirálske sem zvyčajne nelietajú“.
- „Zaletel, nezaletel, už som tu !“ – pochválil sa motýľ Batrflaj. „A celkom sa mi tu páči, asi počas tohto leta tu zostanem“.
- „Ja sa práve chystám na okružný let“,- vysvetľoval Didaktyl. „Nepridáš sa ? Mohli by sme si spolu pozrieť našu krajinu“.
- „Práve som sa z okružného letu vrátil a som unavený. Bol som aj severným smerom až pod skalnatými horami, úplne na konci lesa “- informoval Batrflaj.
- „Páni, Ty si naozaj cestovateľ. Už by som sa musel hanbiť, keby som sa tam tiež nepozrel. Dúfam, že sa ešte uvidíme, teraz však už musím letieť“- oznámil Didaktyl a vypravil sa smerom na sever.
Keďže Didaktyl pochádzal z vlaňajšej generácie, bol z hľadiska motýlieho veku hodne starým motýľom. Aj preto musel na svojej výprave častejšie oddychovať. Sadol najprv k mravenisku, potom okolo potoka zabočil ponad les smerom k čistinke, na ktorej sa preháňali šantivé veveričky. Keď konečne doletel za les, uvidel rozľahlé horské lúky, plné rozkvitnutých klinčekov, zvončekov a ďalších pestrých kvetov. Tou krásou bol tak nadšený, že viackrát posedel na pekných kvetinách, kým sa dostal až na okraj strmých a skalnatých kopcov. Pochopil, že je už na hraniciach svojej krajiny. Nový terén pôsobil na neho cudzo a divoko. Keď sadol za prvými skalami na veľký horský poniklec, rozhodol sa, že už ďalej nepoletí. Bol však už podvečer, preto sa rozhodol na skalnej vyvýšenine medzi kvetmi prenocovať. Už-už sa chcel usadiť, keď v tom ho vyrušilo hlasné pískanie. V skalnom otvore sa náhle objavila okatá, zubatá, fúzatá hlava a nakoniec celé chlpaté stvorenie, ktoré trochu pripomínalo vydru.
- „Kto si a čo tu robíš v našich končinách ? – zahuhňalo zviera zvedavo.
- „Vari nevidíš? Som motýľ z krajiny Kuklapukla a prezerám si tento zaujímavý kraj. Ale kto si Ty?“ –protiotázkou odpovedal Didaktyl.
- „Som Piskor, svišť horský a bývam tu hneď vedľa v nore s celou rodinou“- vysvetľuje chlpáč a pokračuje: „Zdržíš sa dlhšie? Mohlo by to byť pre Teba nebezpečné!“
„Neviem o žiadnom nebezpečenstve, ktoré by mi mohlo vážne hroziť, okrem svojej staroby“ – zavtipkoval Didaktyl.
„Noci sú v krajine Horanora chladné, môžeš zmrznúť“ -poznamená Piskor.
„Len žiadne obavy. Prežil som už ozajstnú zimu, zvládnem aj letnú noc vo Vašej Horanore!“
„Ako myslíš. No pamätaj si, letné noci sú v našich horách zradné!“ –odvetil Piskor a zmizol vo svojom brlohu.
Konečne sa mohol Didaktyl pohodlne usadiť a z výšin pozorovať v diaľke súmrak nad svojou rodnou krajinou Kuklapukla. Rozhodnutý hneď ráno vyraziť na spiatočný let spokojne zaspal a v spoločnosti početných voňavých horských kvetov sníval svoj motýlí sen.
Milí mladí čitatelia, tu sa rozlúčime s našimi priateľmi z krajiny Kuklapukla. A vy počas leta nezabudnite podobné krajinky akými sú Kuklapukla a Horanora vyhľadať. Veď možno celkom blízko vo svojom okolí, hneď neďaleko Vášho mesta alebo dediny, za prvým potokom alebo v susednom lese sa takáto krajinka nachádza. Stačí sa len pozorne dívať okolo seba a byť všímavý k rastlinám, živočíchom a ku všetkému, čo sa v okolitej prírode deje...
