Návšteva bobrej hrádze
Ako Kohinor nebezpečenstvo vyhľadal
Jar sa už v krajine Kuklapukla prevalila do druhej polovice. Všade vôkol, v lese, na čistinke a na lúkach rozvoniavali kvety a čerstvé výhonky stromov. Život bujnel na každom kroku a príroda poskytovala zvieratkám množstvo čerstvej a výživnej potravy, ktorú po zime s radosťou prijímali. Zajac Kohinor sa mnohokrát nevedel rozhodnúť, čo dobré by maškrtil.
V jedno slnečné májové ráno, keď práve schrúmal celú porciu mladej a chutnej ďateliny, rozhodol sa ísť k potoku a navštíviť vydru Samaru. Už dávnejšie to chcel urobiť a zároveň sa opýtať, aké to nebezpečenstvo číha na dolnom toku. Asi to musí byť niečo vážne, keď to prinútilo vydry presťahovať sa vyššie proti prúdu. Zabočil teda pozdĺž lesa smerom k vode a zámer nezmenil ani vtedy, keď ho šantivé veveričky Mirabelka a Cigorka pozývali na naháňačku. Informácie o nebezpečenstve potreboval vedieť najmä preto, lebo chcel navštíviť bobriu rodinku. Čím bol však bližšie k potoku, tým viac si uvedomoval, že vydry sa môžu jeho strachu z nebezpečenstva vysmievať.
- „Najmä tá malá sopľa Vanda bude mať určite uštipačné poznámky“ – pomyslel si Kohinor. A tak už takmer pri potoku sa zajac náhle rozhodol, že k bobrom pôjde priamo. Upozornenia od vydry by mu aj tak málo pomohli, lebo bobrov chcel navštíviť tak či tak. Prialo mu aj počasie, lebo slnko ešte nebolo také spaľujúce ako v lete a pekný májový deň priamo vyzýval na dlhší výlet.
Idúc pozdĺž potoka nešiel úplne k vode, lebo tam rástli kroviny a vysoká tráva. Orientoval sa podľa vysokých jelší a vŕb, najmä sa však držal ďalej od dediny, aby ho psi nezacítili. Prúd vody sa čoskoro stával pomalší, koryto potoka sa nápadne rozšírilo. Sotva si však stihol uvedomiť, že sa už zrejme dostáva do blízkosti bobrej hrádze, keď sa ozvalo mohutné „džúúúúf !“ Do vody sa celkom blízko neho zrútil statný kmeň vŕby. Už chcel zutekať, keď podobný zvuk začul z druhej strany potoka. „Džúúúúf a šplech “ a dlhý mladý topoľ padol cez celú šírku potoka. Početné konáre rozčerili hladinu a voda zazurčala prekonávajúc novú prekážku. Vzápätí sa ozvalo také hlasné chrúmanie, že Kohinor najprv myslel, že niekomu vylamujú zuby. Zajac chvíľu akoby skamenel a s napätím načúval, čo sa bude diať. Bolo mu však jasné, že zrejme padajúce stromy boli tým nebezpečenstvom, ktoré prinútilo vydry presťahovať sa na iné miesto. O chvíľu sa osmelil a podľa doliehajúcich zvukov podišiel bližšie ku kmeňu padnutej vŕby. V spleti konárov a lístia uvidel mladého bobra, ktorý ako stroj chrúmal nielen listy a drobné vetvičky, ale celé haluze. Tenšie halúzky mizli v jeho zubatej papuľke tak, akoby to boli nejaké ovocné tyčinky. Aké také triesky zostávali len z tých hrubších konárov.
- „Šrotuješ, šrotuješ ?“ – opýtal sa ho zajac nesmelo.
- „Ááááá, zajac ?! Kde sa tu berieš ?“ – rozradostene zareagoval mladý bobor.
- „Prišiel som sa na vás pozrieť a najmä zistiť, či tu náhodou nie je aj môj starý priateľ Galamboš“.
- „Galamboš bol môj starý otec“, - odvetil bobor. „Bol to jeho nápad vrátiť sa späť na tento potok, zomrel však už vlani krátko po návrate“.
- „To mi je ľúto, rád by som ho bol pozdravil. Stretávali sme sa predtým, ako kvôli špinavému potoku odišiel aj s rodinou hľadať čistejšiu vodu. Žije vás tu viac ?“
- „Nikto okrem Galamboša nechcel veriť, že potok je znovu čistý, takže zatiaľ tu býva iba naša rodina. Rodičia, starší brat Tornádo, ktorý je teraz oproti na druhej strane, a mladšia sestra Roventa. A ja sa volám Virpúl“ – vysvetľoval bobor.
- „Vždy sa mi páčilo, že bobry žijú v rodinách. My sme skôr samotári“ – poznamenal Kohinor. „Sú tu niekde na blízku aj Tvoji rodičia ? Rád by som ich pozdravil !“
- „Žiaľ, dnes to asi nepôjde. Jednak bývame na druhom brehu, navyše práve dnes sa rodičia s malou Roventou vybrali pozdĺž toku pozrieť na miesto našej pôvodnej hrádze, ktorú nám na konci zimy kvôli povodni prerúbali dedinčania. Novú hrádzu teraz budujeme tak, aby sa už voda na polia nedostala“.
- „Ste dobrí stavitelia“, - uznanlivo komentoval zajac. „Ale teraz sa už musím vrátiť domov, preto pozdravuj rodičov. Ja sa ešte niekedy prídem pozrieť na vašu hrádzu, rád by som ju videl, keď bude hotová“.
- „Odovzdám pozdravy a radi Ťa tu znovu uvidíme. A s bobrím pozdravom: Odhryzni strom, postav dom !“ – rozlúčil sa malý Virpúl.
- „Maj sa fajn ! -pozdravil Kohinor a pomaly sa vydal na spiatočnú cestu. Zvládol ju pomerne rýchlo a už popoludní si znovu pochutnával na ďateline neďaleko svojho ležoviska. No najmä sa tešil z príjemného dňa, lebo všade vôkol vládla pokojná jarná nálada ...
