Toto nie je fikcia, ani krutý čínsky scenár maratónu na budúcoročných OH v Pekingu. Takýto „beh“ bežia niektorí slovenskí dôchodcovia už pár rokov. Prepáčte, nie dôchodcovia, lebo pár rôčkov mnohým (mužom, aj ženám) tesne pred cieľom pridali. Keby ste o tom vedeli v 30-tke, povedzme v 40-tke, viete sa fyzicky a psychicky pripraviť. No ak vás to postihne vtedy, keď už máte 55 až 57, organizmus je v strese. Podvedome. Bol totiž počas celého produktívneho obdobia pripravovaný na to, že v 60-ke je v cieli, že si môže oddýchnuť. Dnes môže akurát tak vydýchnuť. Viacerí aj „vydýchli“. Navždy. Takto „odišli“ dvaja priatelia, poznám ďalšie príklady z okolia. Možno to poznáte viacerí, možno sú o tom aj štatistiky?!
Iste, poznáme aj opačné prípady. Mnohí sa „na trati“ viezli a teraz, plní elánu, robia „na percentá“. Iní berú plný, akože „riadny“ dôchodok a popritom pracujú. Možno mali to šťastie, že sa počas pracovných rokov neunavili. Fyzicky, alebo psychicky. Svoj „maratón“ nebežali na víťazstvo, stačilo im sa zúčastniť. Alebo, ešte nedávno, sa dalo ísť do dôchodku predčasne, pritom ste dostali plný dôchodok. (Samozrejme podľa odpracovaných rokov). Kto má dnes šesťdesiat, nemá nárok na riadny dôchodok, ale mu budú odrátané percentá. Za každý mesiac, ktorý neodpracuje „navyše“. Nuž: pekná sociálna spravodlivosť na slovenský spôsob. Toto však pani ministerku Tomanovú netrápi. Hrať sa s „pilierikmi“, do ktorých ste si začali sporiť tak, že ak „dodýchate“, budú mať osoh aspoň dediči, to je iná zábavka. A premiér je vo veku, kedy ho to netrápi, navyše si pripraví „reformičku“ tak, aby mu štát doprial špeciálnu penziu. Zatiaľ len berie. Preferencie a nádej, že občania môžu o niečom rozhodovať. A bohato „dáva“ almužnu a sľuby, že sa o všetkých a o všetko postará. A väčšina verí, lebo Slovensko je „TOP veriace“. Len nerozumiem, prečo najviac verí boľševikom.
