Môžeme začať trebárs v rodinnom prostredí, keď ktosi odloží deti alebo rodičov do ústavu alebo do inej náhradnej opatery. Niektorí počas roka aspoň telefonicky zisťujú, či a ako si „rodičovskú alebo príbuzenskú“ starostlivosť vykonáva príslušná sociálna ustanovizeň. Aby ich na dobročinnom koncerte počas mikulášskeho večera náhodou nehrýzlo svedomie. Ak by predsa, tak prispejú vyššou sumou, ako pôvodne uvažovali. Alebo takých medzi nami niet? Rád by som veril. No sotva uverím, že je to inak v prípadoch, ktoré poznám. Napr. ak sa súrodenci spoliehajú len na jedného obetavého člena rodiny, niekedy bez ohľadu na to, či to dotyčný/á zvláda alebo nie. Lebo ak ide o nevládnu matku, z hľadiska určitých intímnych činností je lepšie, ak sa o ňu starajú dcéry, nie syn. Sú určité situácie, keď sa to nedá vyriešiť k spokojnosti všetkých. No ak za rodičmi necestujeme len preto, lebo je to hodne ďaleko a benzín je drahý, tak jeho míňanie na cesty za nákupmi do Viedne je sotva ospravedlniteľné. Farizejstvom je zrejme aj účasť na pohrebe príbuzných z dôvodu, že sa bude rokovať o dedičstve. Dúfam, že vo „vzorných kresťanských“ rodinách ide skôr o výnimku.
Dnes je množstvo situácií, keď dobročinnosť (D), empatiu (E) alebo súcit (S) uhrádzame v peniazoch. Je to pochopiteľné, nie všetci môžeme byť misionármi v Afrike. Nie všetci tiež dokážeme svojimi ťarbavými rukami zvládať to, čo sestričky v nemocniciach a opatrovateľky v ústavoch sociálnej starostlivosti. Aj preto mnohí mesiac čo mesiac dostávame do schránok množstvo poštových poukážok. Nadácie a rôzne „ligy“ si zrejme vymieňajú adresáre, lebo si to inak neviem vysvetliť. Počet doručených poukážok stále rastie. Niektorí poslali tento mesiac poukážky dve, jednu už v €, čo ak by som išiel na poštu až v januári. Nevadí mi to, určite nie. Iba ja sám sa rozhodujem, komu a koľko prispejem, a či vôbec nejaké peniaze pošlem. Pre mňa sú to dôverné veci, takže pravdu o svojich príspevkoch na D.E.S nezverejňujem. A sotva by ma niekto dostal so šekom na javisko alebo pred kamery. Ale vďaka aj za to, čo sa vyzbiera „na výslní“ svetiel reflektorov. No osobne mám vždy, najmä na pošte, taký mizerný pocit, že nech by som dal (na D.E.S) aj milión, je to chudobná službička. Nehodná preto, že mnohí potrebujú nie peniaze, ale skutočné pohladenie blízkeho človeka, podanie pohára vody keď je to naozaj žiaduce atď. Preto mám takmer vždy naliehavý pocit, že až také dobro nekonám, skôr vykupujem svoje ego, kupujem akési „odpustky“ zato, že nedokážem byť tu i tam vtedy, keď ktosi naliehavo na kohosi čaká, ktorý by mu aspoň čiastočne nahradil niekoho ešte bližšieho. No toho niet, lebo organizuje nejaký dobročinný ples. Plesk! Vynadajte mi, zaslúžim si...
Apropo: vynadajte mi! Vám nikto nevynadal za dobročinnosť? Lebo v klobúku cinkli „iba“ mince?! A to aj v prípade, ak to bolo za hrsť päťkorunákov. Nuž rôzni sme ľudia. Aj takí, čo žobrú. Nestačí im 20-40 SK na polievku, oni žiadajú gastro lístky. Nuž prečo nie, dám aj dva „gastráče“, no vulgárne slová späť mi nie vždy urobia náladu. Raz sme s kolegom schytali na Poštovej ul. „pekný slovník“ od vymaľovanej „žobráčky“ v kožušinách, lebo dvacky vraj nestačia na vlak kamsi do Trnavy. Za ten „zážitok“ by sme boli dali aj po stovke, ale už sme nestihli. A to len preto, lebo kolega nahlas povedal: Nedávaj jej viac! Nuž po 1.januári sa črtá určite aspoň jedna zmena. Šušťanie bankoviek v klobúkoch a čiapkach žobrajúcich bude menej časté a viac bude toho cinknutia € v „drobných“ minciach.
Pomerne chytrá však môže byť aj prispievajúca strana, alebo inak ponúkajúca pomocnú ruku. Nemôžem sa ubrániť istej pochybnosti po prečítaní správy v tlači, že o adopciu talentovaného dievčaťa je zrazu zvýšený záujem. Čudné, keďže tá rodina mohla už dávno adoptovať akékoľvek dieťa, no bez predchádzajúceho zistenia, či ide o talent. Keďže ten už potvrdila aj nemenovaná televízia, tak si na dcéru spomenuli aj rodičia. Dúfam len, že v osude dievčiny bude vypočítavosť ťahať za kratší koniec?! Zodpovednejšie by možno bolo treba zvažovať naše konanie v prípade vyjadrovania prehnaného súcitu a preferovania niekoho iba preto, že je postihnutý. Je namieste, ak hendikepovaní rovnocenne súperia medzi sebou, no nezaslúžené uznanie môže mnohokrát dotyčnému škodiť. Totiž nie vždy sa pocit slávy musí opakovať, sklamanie potom môže byť pre citlivú dušu traumatizujúce. Asi najcennejším pre postihnutého je zistenie, že ho považujte za partnera bez toho, aby ste ho buď vyzdvihovali, alebo ponižovali. Aplauz na slávu niekoľkým vyvoleným situáciu nevyrieši, ak postihnutým neposkytujeme v dennom živote služby v niektorých krajinách už bežné, napríklad bezbariérové vstupy, upravené nástupištia MHD pre vozíčkarov, osobitné WC a pod. Ak si všimnete napríklad vodiace drážky pre nevidiac v dlažbe nedávno obnovenej Obchodnej ulice, tak zistíte, že tu bola vykonaná diletantská práca, ktorá nevidiacim môže viac ublížiť, ako pomôcť.
O mnohom by sa určite dalo na túto tému napísať, mnoho pozitívneho sa urobilo a stále robí. Nie je tiež jednoduché vždy presne diagnostikovať, kedy ešte skutočne pomáhame, alebo už prispievame na ďalšiu devastáciu žobrajúceho a postihnutého. Niekedy v prílišnej horlivosti niekomu ublížime, lebo utekáme na ďalšie charitatívne podujatie. Často je jednoduchšie „zachraňovať svet“, ako pomôcť v núdzi jedinému konkrétnemu človeku. Lebo aj to sa stáva, veď sme len omylní ľudia. Tak prepáčte, že Vás touto témou otravujem akurát na začiatku Adventu. No možno práve teraz...
