K čomu bagre, buldozéry? Stačí Motyčka!

Písmo: A- | A+

Rádiovíkend bol v bývalom režime reláciou patriacou medzi stálice na rozhlasovom nebi. Mená Alojz Čobej, Fedor Mikovič, Vlado Bárta boli roky zárukou vysokej kvality a širokej poslucháčskej základne. Ak nie pravidelne tak aspoň občas si rád vypočujem tento rozhlasový magazín. No dnes ráno som zažil takmer šok. Cestovateľ p. Motyčka pouvažoval o výstavbe vo Vysokých Tatrách spôsobom, ktorým TANAP-u urobil „medvediu službu“.

      Začal tým, že Tatry nie sú Aľjaška, nuž prečo by sme mali chcieť, aby niektoré územia tohto nášho národného parku mali zostať nedotknuté?! Fakt, prečo? Najmä ak sa ich môžeme dotýkať bagrami a buldozérmi počas výstavby mohutných zjazdoviek, dopravných zariadení,  ubytovacích kapacít, parkovísk a ostatných betónových a asfaltových plôch. Že už je načase, čo by vraj tí ochranári (ne)chceli?! A ha-ha-ha, akési zdvihnuté varovné prsty odborníkmi vraj až zo zahraničia. Zlatým „klincom“ p. Motyčku bolo, že jemu je jedno, či Vysoké Tatry budú národným parkom, alebo iba chránenou krajinnou oblasťou (sic!), najmä nech je už čím skôr všetko „uňo-ňuňo“, rozumej prinajmenšom I. cenovej skupiny a s piatimi hviezdičkami.      Teraz ma určite „vygumujú“ početní zástancovia obdobných názorov ako má p. Motyčka, no som presvedčený, že vybavenosť, ktorú už máme, alebo novo vyrastá na Štrbskom Plese, v Smokovci, Tatranskej Lomnici, patrí skôr do podhoria. Teda na Štrbu, do Svitu, Popradu či Kežmarku. Mnohí argumentujú Alpami, dávajú za vzor vybavenosť v Rakúsku, Švajčiarsku alebo Francúzsku. Ale o čo ide? Ak ste v St. Moritzi, Davose a inde, vyveziete sa lanovkou, zubačkou alebo sedačkou hodne vysoko a hlboko do hôr, ešte stále ste o množstvo kilometrov od chránených území ďalej, ako keď ste pod Tatrami v Poprade. Práve preto, p. Motyčka, že Tatry nie sú Aľjaška, musíme byť k nim citlivejší, viac ich chrániť pred „službami“, ktoré návštevníka privezú až do úžľabín a dolín, teda do prostredia, do akého napr. v Alpách môžu iba peší turisti so sprievodcom alebo horolezci. Nuž nečudo, že nad našim najvýznamnejším národným parkom sa vznášajú varovné hlasy odborníkov najmä z IUCN. Čoskoro sa možno ozve (ak už nie?!) aj Európska únia vo vzťahu k programu NATURA atď. Stále si spomínam, a mnohé situácie mi to vždy znovu pripomenú, že keď sme (ako súčasť ČSFR) po r.1989 ratifikovali Dohovor UNESCO o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, prvými vážnymi kandidátmi v našej nominácii na zápis do Zoznamu svetového dedičstva bola za ČR Praha, za SR práve Vysoké Tatry. I prišiel za Výbor svetového dedičstva zahraničný odborník nomináciu posúdiť, urobil pár fotiek z Areálu (zlých) snov na Štrbskom Plese a bolo po sláve. Lebo medzinárodné kritéria na kvalitu (ochrany) prírody v národných parkoch sú iné, ako tie, čo žijú v predstavách našich funkcionárov, hotelierov a Cestovateľov. Národný park nie je názov, ale v prvom rade „päť hviezdičiek“ za ochranu prírody, nie za parkovacie služby (a tie tiež nemajú u nás vysokú kvalitu!). Ak o kategóriu „národný park“ Vysoké Tatry prídu, to neznamená, že sa zmení názov, ale že toto chránené územie dostáva poriadne „na frak“. Že dostáva tvrdé rany naozaj, a nie že si to myslí niekto v Paríži alebo Bruseli !