Ak prispel bývalý režim k devastácii Bratislavy jej búraním, dnes sa strácajú hodnoty mesta ich „vylepšovaním“. Falošná ilúzia „obnovy“ starého mesta dostala aj v posledných dňoch nové dimenzie. Kým napr. nemecké Drážďany môžu odôvodnene modernizovať svoje vojnou zničené historické jadro, tak radní páni mesta prácne zhromažďujú z rôznych zdrojov už používané čadičové kocky, aby z nich vytvorili obraz pôvodnej dlažby. (Je celkom možné, že historický dlažobný kameň predali do Nemecka aj niektoré naše mestá ?!). V tom čase ale predstavitelia Bratislavy dali doviezť z Číny „zlatú žulu“, kameň vhodný skôr do interiérov alebo na obklad, nie na dláždenie mestských plôch. Hlavné námestie preto pôsobí ako stanica, z ktorej treba čo najskôr odcestovať. Tento dojem je umocnený zhlukmi lavičiek, ktoré však na slnkom spaľujúcej dlažbe sotva poskytnú pohodu. A to ani v prípade, ak nájdete lavičku „vyvolenú“, s názvom významného občana. Ak mnohí kritizovali tzv. „Aleju prezidentov“ v záhrade Prezidentského paláca, tak v tomto prípade ide o väčšiu hlúposť. Stromy aleje majú aspoň priamu väzbu na osobnosti, ktorá ich zasadili, lavička s menom osobnosti nemá k tejto osobnosti vzťah žiadny. Návštevník tak môže riešiť rébus, ktorý však nemá tajničku.
Takýchto „historických“ prvkov je však na Hlavnom námestí viac. Nielen niekdajší „špehúň“ opretý o lavičku, no aj akýsi nový „strážca prameňa“, ktorému z „pozadia“ vyteká pitná voda, pričom nápis na kamennej „kadibúdke“ hovorí, že stavba pripomína drevenú strážnicu. Nuž dobový artefakt ako „divá sviňa“. Aby však aj autenticita „dostala na frak“, pôvodná studňa so sochou Maximiliána (tzv. Rolandova fontána) dostala nový kamenný prstenec so žľabom na „ďalšiu“ vodu. Nič proti vode, no poškodenie pamiatky je to ako hrom. Priestor námestia dotvára chudobná „mobilná“ zeleň v nevkusných „kadiach“, ktorá je viac trápna, než zmysluplná. Tento typ zelene bol sotva typický v histórii mesta.
Opustiac námestie postaví sa vám do cesty už známa socha Schóne Náciho, ktorá je viac prekážkou prechádzajúcim turistom, ako vkusné dielo. Prečo je známa bratislavská postavička natočená tvárou k pustej fasáde, nevedno. Žeby bola len jedna z radu „čumilov“, ktorého originál „Muž v práci“ je už, žiaľ, populárnejší ako slávne bratislavské gobelíny alebo soška „Venuše z Moravian“ v Klenotnici na hrade ?! Fakt je, že mnohým sa takto „zlepšený“ imidž mesta páči (a určite si za tento článok odnesiem sprchu kritiky). Mne osobne je však ľúto, že naše hlavné mesto málo zviditeľňuje svoje autentické klenoty a bezhlavo nadbieha nevkusu a pseudohodnotám. Zrejme pre mnohých je takto „zreštaurované“ hlavné mesto viac „kúúl“. Veď čínska žula je zrejme aspoň tak cenná, ako čínsky textil. Uvidíme! Čo už sotva uvidíme, to je kvalitne zreštaurovaná „Rolandova fontána“ alebo aspoň krátke úseky pôvodnej dlažby, po ktorej „kráčali dejiny“. (Pamätáte si ešte „modelovanú“ dlažbu v Michalskej bráne ?).
Aplikujme tento prístup v obnove mesta napr. na reštaurovanie obrazu Mony Lisy. Asi by bolo treba premaľovať jej odev na nejaký súčasný model, do nosa zakomponovať pírsing ... Na doriešenie moderného účesu možno vypísať súťaž ?! Ešteže Bratislava to má jednoduché. Tá súťaž nepotrebuje! Ani na riešenie Hlavného námestia (sic!). Veď ide „iba“ o súčasť pamiatkovej rezervácie. Žeby takto postupovali napr. v družobnej Perugii? Aké sú ambície hlavného mesta ?! Kremnica a Levoča usilujú o zápis do Zoznamu svetového dedičstva, no Bratislavu možno viac inšpiruje Las Vegas. Ktovie. No ak by udeľovali „Malinu“ za obnovu pamiatok, primátor Bratislavy by mohol získať aspoň tri. Za scenár, réžiu a vedľajšiu úlohu v hlavnej postave. Alebo za hlavnú postavu vo vedľajšej úlohe? Že je to hlúposť ? Nuž nie väčšia, ako žula z Ázie v srdci európskeho historického mesta.
