Hovorím si: Máš príležitosť, musíš to využiť!
Poď ho teda na trh. S kožou. S vlastnou.
Peši. Veď skúste MHD vyskočený z kože?!
Možno aj zlosť ma prejde. Alebo sa prejdem...
Na trhu už plno. Ponuka mizerná, dopyt obrovský.
Každý chce novú kožu. Na to som mal myslieť.
Stojím skromne v kúte, zákazníci ohŕňajú nosom...
Pritom nie je až tak obnosená. Ani deravá.
Už neponúkam. Pozorujem. A nestačím sa diviť...
Hrošia koža ide na dračku, čoskoro je vypredaná.
Popoludní vraj bude nová dodávka. Kože. Hrošej.
Záujem sa sústreďuje na kože meniace farby.
Mnohí sú už zelení, po chvíli niektorí zožltnú.
Vraj žltá je pre žiarlivcov. Alebo pre hašterivých?!
Červených je mnoho, no rýchlo sa menia na hnedých.
Častý a dosť bežný proces. Však je jeseň...
Prichádzajú ďalší a ďalší, nechýbajú celebrity.
Jedni kožu vymieňajú, iní kupujú úplne novú.
Mnohí žobrú, skučia, fňukajú a prosíkajú.
Handrkujú sa najmä o nepriestrelné kože.
Sú takí, čo sľubujú hory-doly. Vraj na cene nezáleží...
Ďalší v predklone, niektorí sa plazia, ukrývajú tvár...
Sem-tam minister, vidieť aj pánov z hradného vrchu.
Ten otŕča služobný preukaz, onen sa oháňa imunitou.
Hovorím si: nechcel by som byť v ich koži.
Husacie kože zatiaľ nevidno, možno sa báli prísť.
Mne už pomaly naskakuje. Husia koža. Z chladu.
Odskočil som si len tak naľahko. Vyskočený z kože.
Možno by ju niekto chcel. Kožu. Moju. Zadarmo.
Trt ! Tak lacno svoju kožu nepredám. Balím.
Rozmýšľam cestou o cene svojej kože.
Určite by som ju nikdy a nikomu nepredal.
V nej sa cítim najlepšie. Je už postaršia, no zbaví...
Ale tá skúsenosť. Ak vyskočím z kože, pôjdem zas.
Nech všetci raz vidia aj celkom obyčajnú kožu.
Dostala pár rán, netvrdím nie, síce sú aj nové...
No zatiaľ sa všetky zacelili, aj keď jazvy bolia.
Dúfam, že nejaký čas ešte vydrží.... Moja koža...
