Už v úvode treba povedať, že vedúci pracovníci, zamestnanci v riadiacich funkciách, ako aj dominantní partneri, môžu systém použiť nielen na radenie, ale aj na riadenie, no mne sa to v manželstve neosvedčilo. Radím teda cez mobil, najmä ak sa manželka ocitne na neznámom mieste. Rada si totiž vyrazí sama autom. Aj minulú nedeľu, napríklad, sa rozhodla odskočiť si za kolegyňou do Rače. Neprešlo pol hodiny a volala od Slovnaftu, že zrejme minula „Račko“, lebo za ten čas by tam už dávno „musela“ byť. Nemusela. No takmer ako vždy mala pravdu, križovatku na Račianskom Mýte minula.
Vo štvrtok rozhodla, že ma príde vyzdvihnúť k vlaku pri návrate z mojej pracovnej cesty. Rýchlik IC zo Žiliny bol už za Trnavou, nuž som sa mimoriadne odhodlal použiť mobil ako prvý, teda nie iba vo funkcii prijímača.
-„Drahá, blížim sa domov. Prídeš ma čakať ?“ –mobilujem (bo milujem) nežne.
-„Už som na ceste k vlaku“ –počujem odpovedať svoju polovičku.
-„A kde práve si ?“ –vyzvedám opatrne.
-„Už som za Cik-Cak Centrom a smerujem k Mostu Apollo“ – vysvetľuje polohu.
-„Počuj, miláčik, mala by si ísť radšej na Nový most, odtiaľ je to priamo k Hlavnej stanici...“
-„Však Ti hovorím, že smerujem k novému mostu...“
-„Nemyslel som najnovší most, ale Nový most...., aj keď je už takpovediac starší“
-„No veď aj ja.......“
-„Počuj, zlatko, takto, názorne...Vieš ako často idem na prechádzku do Sadu Janka Kráľa...“
-„Áno. Vždy keď ideme na nákupy do Auparku....“
-„Presne! Skús teda sa dostať na ten nájazd, ktorým prechádzame popod diaľnicu......“
-„Mám dojem, drahý, že už som na ňom.......vyzerá to tak.....“ – udáva polohu manželka.
-„Výborne, drahá, drž sa teda v pravom pruhu, no prvú odbočku ignoruj, lebo by si sa dostala na Starý most“ –vysvetľujem situáciu.
-„Veď si povedal, že mám ísť na starý most.......“
-„Áno, je už dosť starý, no ide o Nový most. Tento Starý most je ešte starší. Teda najstarší most v Bratislave....je to ......“-hundrem. „Inak, miláčik! Keď budeš na úrovni Auparku, zaraď sa doprava a tam odboč....., počúvaš ma ?“
-„Áno, počúvam. Práve som pri Inchebe.....“ –oznamuje moja polovička.
-„Čože? Však si robíš srandu...????“ – zalapal som po vzduchu...
-„Nie, drahý, nerobím, bola to Incheba, veď tú si pamätám....“
-„Preboha, to nemyslíš vážne? Dosť že držíš mobil, no ešte sa rútiš aspoň stovkou.....????? Veď aj na diaľnici je v meste povolená iba 80-tka......“
-„Nie som si istá, či nie som na diaľnici?“ – už bojazlivejším tónom odpovedá manželka.
-„Takže, zlatko, počúvaj ma pozorne. Použiješ náhradnú trasu. No musíš sa držať tabúľ smer Brno. Rozumieš, Brno! Nie Viedeň, nie Viedeň, prosím Ťa. Až prídeš na Most Lafranconi...“
-„To je ten ako chodíme do krematória?....-pýta sa nesmelo.
-Áno, áno, výborne. A to určite budeš na diaľnici, lebo tým mostom iná cesta nevedie. Takže potom v Mlynskej doline sa musíš zaradiť do pravého prúdu, aby si mohla odbočiť, inak Ťa to nasmeruje do toho nového tunela.... však vieš... „
-„Skúsim to, snáď to nebude problém. No kam mám odbočiť?“
-„Na Patrónku sa musíš dostať. Na smerovkách bude asi napísané Centrum. Pôjdeš doprava po Brnenskej..... teda Brnianskej....došľaka! A potom po Pražskej...!“
-„Snáď najprv po Pražskej a potom po Brnianskej“ –oponuje.
-„Nie, zlatko, to keby si išla smerom z mesta. Teraz bude najprv Brnianska....“
-„To nemá logiku, veď najprv je Praha a potom Brno..“
-„Kde prosím Ťa?! Najprv je Brno......no nechajme to, hlavne nezabudni odbočiť doprava!“
-„Predsa keď sme išli z Drážďan, tak bola najprv Praha. Nepamätáš ?“
-„Ale pamätám, no hlavne odboč, aby si sa nedostala do tunela!“ –zdôrazňujem naliehavo.
-„Tunel už vidím, no nevidím možnosť odbočiť......“ –počujem posledné slová. Zostalo ticho.
-„Zrejme nie je v tuneli signál“ –uvažujem. Horšie by bolo, ak sa manželke vybila batéria. Kritickejší variant som si radšej nepripúšťal.
Rýchlik práve vošiel na hlavnú stanicu. Beriem tašku a predieram sa rýchlo k východu, aby som hneď pred stanicou skúsil znovu zavolať svojej žene. Sotva som minul staničnú halu, zvonil mobil.
-„Už som na parkovisku, drahý. Tak ako vždy som zaparkovala“ –víťazne oznamuje.
-„Na akom parkovisku?“ –reagujem prekvapene.
-„Predsa pri krematóriu. Tá odbočka sa mi zdala nejaká povedomá, tak som odbočila. A keď som už tu, skočím sa pozrieť na mamu. Aj tak sme tu už dlho neboli. Aj kvety bude asi treba vymeniť...“ –oznamuje pokojne.
-„Fajn. Dobre, zlatko. No počkaj tam na mňa pri aute, prídem za Tebou. Ak nenájdem vhodný autobus, vezmem si taxík“ –snažím sa dosiahnuť, aby náhodou nepokračovala na Brno.
- „Dobre, drahý, počkám“ –ubezpečuje ma manželka.
Kto by to bol povedal, že takáto skutočnosť môže mať aj také praktické dôsledky. Totiž, keď máte svokru v urnovom háji....
