Už vtedy som si na deskriptívnej geometrii uvedomil, že nekonečno nemusí byť priveľmi ďaleko. Neskôr som však vo svojom objavovaní diaľav išiel ďalej. Z miesta pozorovania som viedol pomyslené rovnobežky všetkými smermi. Nekonečné množstvo rovnobežiek. Oni sa nielen zbiehali, ale aj rozbiehali, končiac na nekonečne vzdialenej klenbe nekonečne veľkej (pomyslenej) gule nekonečne veľkého priemeru. Bolo mi jasné, že ja som centrom tej gule. Ja som centrom vesmíru (sic!). Už to, samo o sebe, by si zaslúžilo Nobelovu cenu. No nechajme to tak a radšej pokračujme: Keďže pri nekonečne veľkom priemere môžeme stred vesmíru posunúť kamkoľvek, teda aj na jeho okraj, potom stred vesmíru je všade, okraj nikde. Alebo okraj je všade a stred nikde?! Žeby som sa dostal až na okraj vesmíru? Uvidíme ... Hneď mi však bolo jasné, že vesmír je nekonečná guľa, ktorej stredom (alebo okrajom) som ja. Ty, on, my, vy, oni ... Ak sa dívame do hĺbok vesmíru, náš pohľad kĺže po nekonečnej priamke, ktorá sa na klenbe gule vlastne ohýba. Priamka sa teda stáva krivkou. Toto sa mi potvrdilo napr. aj vo vojenskej prezenčnej službe pri nácviku streľby. Najprv som bol presvedčený, že ak chcem trafiť terč, namierim do stredu. A prásk! No veliteľ tak nezmýšľal. Údajne, vraj, platí akási „balistická krivka“. Preto treba mieriť na spodný okraj cieľa. „Snáď na horný?!“ –protestoval som, keďže strela klesá po krivke. Mýlil som sa. Na skutočnosti súvisiace s balistickou krivkou je zbraň už prispôsobená. Čiže ak sa dívame cez zameriavače na zbrani (sleduj mušku!) na terč, takpovediac sledujeme krivku. Balistickú. Ty brďo !
Tak to by sme mali. Čo však naše oko robí v inej situácii? Napríklad pri nazeraní do neba. Pardon, prepáčte (aby sa neurazili ateisti), do vesmíru. Počíta sa v týchto prípadoch s akousi „astronomickou krivkou“? Neviem ako ostatní, napríklad hvezdári, no ja sa dívam do vesmíru po astronomickej krivke. Lebo, ako viem zo školy, vesmír je zaoblený. Ergo guľa, ktorej stred je všade a okraj nikde. Dívam sa teda, dívam, a môj pohľad beží po ohybe „vesmírnej“ gule dookola, až sa ku mne vráti zozadu. Čiže sa (ďalekohľadom s maximálnymi parametrami), dívam teoreticky na svoj vlastný chrbát. Niekto by si teraz mohol myslieť, že toto je princíp, pomocou ktorého vidíme do minulosti. Omyl! Vidíme do budúcnosti. Kým sa (po krivke) náš pohľad smerom dopredu odzadu „vráti“, ubehne nejaký čas. Pri nekonečnej vzdialenosti to môžu byť storočia. Takto, rafinovane, odzadu, nazrieme do budúcnosti.
Ak vykonáme pohľadov do vesmíru nekonečne mnoho (teoreticky), dôjde k nekonečnej hustote virtuálnych astronomických kriviek. Čiže, pri „guľatom“ vesmíre, v podstate kružníc, ktorých jadrom je vlastne čierna diera. Nekonečné množstvo kriviek (kružníc) vytvára tak nekonečnú hustotu, čo v podstate potvrdila aj veda. Teda, že „čierna diera“ je vesmírny útvar (jav) nekonečnej hustoty, ktorý do seba vstrebáva všetko okolo. Nuž nič nové, žiadny objav, no aspoň som iným spôsobom dokázal existenciu a vlastnosti čiernych dier. Iste, mnohí môžu mať o týchto hypotézach pochybnosti, no dá sa to overiť. Stačí, ak si astronómovia všimnú, že do vesmíru sa dívajú po astronomickej krivke. Urobil by som to sám, no nemám ďalekohľad.
