Keby bol začal filozoficky, sociologicky alebo ekonomicky, možno by dobrá úvaha bola vznikla. No on „in medias res“ hneď definíciu zahlásil. Vraj „aký štát, taká rodina“. Začiatok vety by ako tak mohol zostať, iba otáznik to chcelo. Aký štát? Alebo: aký je štát? Ak by bol prezident aj odpovede hľadal, mohli sme sa dočkať zaujímavej sondy. Zrejme by sa bol celý aparát jeho kancelárie a aj externí poradcovia zapotili. Takto: nič! Ibaže by mal pán prezident svoju vlastnú rodinu na mysli. Možno sa domnieva, že ak je hlavou štátu, je aj hlavou rodiny. Potom je iba krok od toho, aby mu to všetko čosi –kamsi splynulo dohromady.
Je tu však aj taká možnosť, že podobne ako ja a mnohí ďalší vieme, že štát neexistuje. Teda nie objektívne, ako poznaná realita. Je to iba fikcia. Zaklínadlo. Ak má ktosi čosi urobiť, no nevie, alebo nechce, povie, že to mal urobiť štát. Aj toť pred pár dňami vysoký úradník štátu, priamo minister spravodlivosti vyhlásil, že nie je jeho povinnosťou zabezpečiť budovu pre Ústav pamäti národa, lebo je to, vraj, úlohou štátu. Ktorého štátu, to nepovedal. No možno vláda, čo je teda jeden zo štátnych orgánov, čiže rada ministrov, má nejaké budovy, z ktorých jednu len tak, zo dňa na deň, venuje svojej inštitúcii.
Krajina, zem, to je iná vec. Tá objektívne, geograficky existuje, má svoje územie, hranice. Nepatrná časť, napr. štátne lesy alebo pôda v štátnom pozemkovom fonde akože patria štátu, no sú v správe príslušných orgánov a inštitúcií. Ani zbla sa nekryjú s rozlohou štátu. Teda aj keby tento existoval. Existuje štátne zriadenie. To áno. Slovensko je republika. Parlamentná. Aj keď to skôr vyzerá na republiku stranícku. Nie je to monarchia. Aj keď od určitého času nie som si istý. Vlády sa ujali traja králi. Skôr mudrci. Z východu. Východ áno, to sedí. Vzor Lukašenko, Žirinovský a nejaký vodca na Strednom alebo Ďalekom Východe. Niekto, ktorý žiadnej moci nemá dosť. Ale štát? Kde je? Poznáte ho niekto? Niektoré orgány áno. Menej, či viac potentné. No to je tak asi všetko. Teda pardon. Ešte je tu prezident. A jeho kancelária.
Svojho času sa kancelária a niektorí predstavitelia domnievali, že prezident má mať sídlo na hrade. Na bratislavskom. Potom sa ukázalo, že tam dôstojne nemožno uvariť ani kávu. Tak prišiel na rad terajší Prezidentský palác. No nebolo tam už miesto pre dvojplatničku, tak sa za premrštenú sumu odkúpila nadbytočná vila košických železiarní. Potom sa ukázalo, že vila je nepoužívateľná, tak sa za ďalšie desiatky miliónov rekonštruovala. Keď sa do nej bývalý prezident nasťahoval, zistil, že je nevhodná. Vraj najmä kvôli bezpečnosti. Nuž, asi je to pravda, lebo súčasný prezident sa tam ani nenasťahoval. Medzitým bol za viac ako desiatku miliónov postavený nový bezpečnostný plot, no vila stále nevyhovuje. No už vyhovuje aspoň pozemok. Vraj sa má na ňom postaviť nová prezidentská vila. Pár desiatok miliónov zrejme nikomu chýbať nebude. Lebo výstavba sa uhradí zo štátneho rozpočtu. Ďalší dôkaz, že štátny rozpočet, zrejme vo fiktívnych číslach existuje, no štát sotva. Veď keby objektívne existoval, tak by zrejme na takéto šafárenie dohliadol.
Za socializmu sa hovorievalo, že kto neokráda štát, okráda svoju rodinu. Žeby tu dodnes jestvovala nejaká spojitosť rodiny a štátu? Pán prezident hodne pamätá, dokonca aj pamätnú noc v parlamente, no týmto smerom zrejme svoje úvahy o rodine rozvíjať nechcel. Ja by som zas nechcel, aby moja rodina, ako aj ostatné fungujúce rodiny, boli podobnou fikciou ako štát. Stranícke centrály nám vždy prezidenta zvolili, alebo nám do priamych volieb podstrčili menšie a väčšie zlo. Nuž sa zdá, že fikciou zatiaľ zostáva nielen štát, ale aj lepší prezident.