Niekedy sa smejeme, niekedy plačeme. Ale aj smiech, aj slzy vždy pominú. Inokedy máme zmiešané pocity a nevieme, čo si máme myslieť. Občas váhame a robíme veci, ktoré nakoniec ľutujeme. Nie sme dokonalí. Strašné klišé. Robíme chyby - kto nie? Ešte väčšie...
V septembri 2003. Vtedy sa prvý raz stretli. Veľmi ľahko si ju zapamätal, pretože mu hneď padla do oka. Mala vietor vo vlasoch a tvárila sa milo, usmievala sa. Bola mu povedomá. Ako nejaká herečka z filmov či modelka z časopisov. Možno ju už predtým videl v zoo, no teraz to bolo akési iné. Obrovský dav ľudí, ktorý na niekoho čakal. Na niekoho dôležitého, kto sa im potom prihovoril a zakýval im. Také bolo ich prvé stretnutie - uprostred davu neznámych ľudí. Hoci si ju už vtedy všimol, ani vo sne by mu nenapadlo, ako sa ich osudy o niekoľko rokov prepletú. Bol to len jeden deň, no dodnes si ho pamätá a často spomína na toto osudové stretnutie.
Ráno sa tvárilo oddýchnuto, veď už len pomyslenie na to, že sme sa konečne prehupli bližšie k víkendu, jej spríjemňovalo cestu do práce. Sama nevie, ako je možné, že už vyše roka cíti tie povestné motýliky niekde...
V poslednej dobe sa to okolo mňa len tak hmýri silnými rečami, poznáte to - samí turisti, cyklisti, karieristi, materialisti, ktorí chodia do Álp, Dolomitov, Himalájí, cestujú okolo sveta, všetko najlepšie si doprajú hneď, veď na to majú, no zároveň hľadajú partnera s autom, domom a finančným zabezpečením... Vystihujú ich veľké prázdne slová o tom, akú skvelú prácu si našli, koľko svojou šikovnosťou zarobia, ako si užívajú život „naplno". A potom... Potom nastane situácia, keď ten, čo miluje prírodu, v slnečný deň pozerá dokumenty, keď iný skonštatuje - tento bicykel som si doniesol z Ameriky, ale keďže spadlo zopár kvapiek jarného dažďa, nikam nejdem...
Nezdá sa vám, že ľudia dnešnej doby odkladajú takmer všetko? Povinnosti, dlhy, deti, peniaze, sľuby, lásku, zodpovednosť... A najčastejšou výhovorkou býva čas. Niečo, čo je tak veľmi relatívne a abstraktné sa stalo „vhodným" úkrytom.
