9. jún 2008
Tento deň som si určila ako svoj prvý pokus na patológiu. Strašiak všetkých tretiakov. Kvantá chorôb, snáď nezmestiteľných do jednej hlavy. Vtipné bolo, že v živote som tak pokojná na skúšku nešla. Asi to bolo tým, že som vedela, že nie je čo stratiť. Otázok 312, ja znalá tak trištvrtiny. A keďže Ľubke sa ešte v živote nestalo, aby potiahla dobre, tak aj bolo. Hneď prvá otázka z troch sa mi stala osudnou. Navyše predo mnou som počula odpovedať človeka, kamaráta, o ktorom som vedela, že je človek logicky zmýšľajúci, ako končí na tom, že si nevie zo základnej anatómie odvodiť nádory mediastina. Jednoducho the end, obaja sme odtiaľ vyšli porazení, ale tak nejak zmierení s osudom. Mladý docent, strašne múdry a vážený človek, nás ešte upokojoval, že na druhý pokus to dávame.
27. jún 2008
Druhý pokus. Všetky otázky poctivo prejdené, nie raz, zišli sme sa tam desiati. Opäť mladý docent. Tentokrát som na tom pocitovo bola diametrálne odlišne. Potykali sme si so záchodom na Ústave patológie a molekulárnej medicíny. Takže som si netrúfla na to, ísť medzi prvými. Kamoš z prvého pokusu to mal za sebou rýchlo... a úspešne. Prvých päť ľudí dopadlo dobre, prežili, ale žiaden z nich nevychádzal s úsmevom na perách, šťastný, že to má za sebou. Skôr vyzerali, že im tam niekto čosi nenávratne vzal. Ako šiesta odtiaľ vyletela moja bývalá spolubývajúca, so slzami v očiach. Strašne som sa zľakla, ale vysvitlo, že to má. Nechápala som, prečo ten výstup a nestihla som sa to dozvedieť, lebo som musela na popravu.Vchádzala som tam okolo pol dvanástej, šesť ľudí to malo za sebou, ostávali sme štyria do jednej, pretože vtedy mala prísť ďalšia skupina a to ešte docent musel stihnúť obed. Potiahla som otázky, zas nič moc, ale povedala som si, že už aspoň tuším, o čom to je. Na prípravu veľa času nebolo. Dvaja kolegovia predo mnou leteli, ani sa nenazdali. S malou dušičkou som si sadla pred neho. Milý pán docent z prvého termínu si ma zrazu premeral ľadovým pohľadom a najbližších pár minút ho už nevymenil. Pretože toľko som tam bola. Nechal ma dopovedať asi dve vety, potom to už bolo v jeho réžii. Zrušil každý pokus o myšlienku a rovno povedal, že on mi pomáhať nebude.Tak to znovu skončilo dátumom v indexe. Tentokrát som to už tak odvážne neustála. Predstavila som si nie týždne strávené s patolou, ale dlhé mesiace od začiatku roka a predsa to asi nebolo dosť. Predstavila som, že zrazu nemám prázdniny. Predstavila som si tú nespravodlivosť, ktorá bola (aspoň podľa mňa) práve spáchaná tým, že za hodinku dokázal vyraziť štyroch ľudí, keď predtým sa venoval šiestim tri a pol. Poslední štyria nehodní? Nepripravení? Práve štyria z desiatich sa stretli za sebou? Náhoda alebo jednoducho obyčajný hlad? V tej chvíli som ho znenávidela. Je to normálne, že potrebujeme na niekoho po nevydarenej skúške hádzať vinu, áno. Ale on ma zrušil svojím prístupom, tým, že mi tú šancu, ktorú som tak potrebovala, vlastne od začiatku nechcel dať. Po blbej skúške je vždy ľúto, ale toto bolo niečo viac. Aj som to chcela vzdať, že mi to za tie žalúdočné vredy nestojí, ale... vďaka za priateľov (Eli, Nik, Lenka, Katka, Evky, Honza...):
"... a ty musíš dál - protože přes všechny slzy, trápení a opruzeniny od sezení, to je tvůj sen a nikdo nikdy nemá právo ti jej vzít."
19.september 2008
Tretí pokus. Spala som tri hodiny. Nedalo mi to ísť spať s vedomím, že ak si pozriem ešte toto alebo toto, môže ma to vytiahnuť z biedy. Psychicky som sa pripravovala na konfrontáciu s človekom, ktorý mi podkopal sebavedomie (ťažko nadobudnuté) od základov. Nakoniec to dopadlo úplne inak. Pán docent bol v druhej komisii a ja som stála pred profesorom a ďalšími dvomi členmi komisie. Trasúcou sa rukou som vytiahla obálku a ťažko preglgla, keď som tam zbadala otázku veľmi podobnú tej, na ktorej som minule letela. No po každej vete som sa cítila istejšie a istejšie, lebo profesor súhlasne prikyvoval a keď sme prišli na obávanú otázku poznamenal, že vidno, že v tom mám "přehled". Trpko sladký pocit. Spoznala som úplne inú atmosféru, v akej sa môže skúška z takej strašnosti odohrávať. V úplnej pohodičke sme si pokecali o veciach, na ktoré pravdepodobne skôr, či neskôr umriete.
Tak som nakoniec zvíťazila. Nad tou neživou bytosťou, nad tou živou mi nedali možnosť. Možno by to dopadlo úplne inak, možno by ma opäť odrovnal pár vetami a možno by sme si nakoniec podali ruky a zapili to (no to som sa nechala trošku uniesť ;)).
PS: Ale aj tak ho stále nemám rada.
