Plakala, kričala, no celý život to robila iba niekde zazavretými dverami svojej duše. Ľúbila rodičov, lebo aj oni ľúbili ju, no takýmsvojským spôsobom.
„Akma máš rada, tak ...“
„Rozčuľuješma, musel som si zapáliť!“
Noa teraz ... otec už nefajčí (ohorky v koši sú od škriatka Dávida,môjho najlepšieho priateľa). Pochopil, že situácia je vážna (spolus Dávidom sme mu to vysvetlili ... chceli vysvetliť ... keby sme neboliv zátvorke).
Donemocnice ho vzali na Valentína.
„Jeto obyčajný americký výmysel ,“ vždy tvrdil.
Malzlatú žilu (nikdy z nej - okrem krvi - nič nekvaplo). A zrazudoniesli obrázok (taký som vždy chcela mať doma na stene), na ktorom okrem jehopľúc bolo aj čosi iné. Lekár to nazval tumor. Vedela, čo to znamená. Pred polrokom kvôli tomu objímala kamoša na pohrebe jeho mamy. Rozhostilo sa ticho(milióny hviezdičiek pred očami). Prvý raz videla mame slzy v očiach (ajmňa dráždi ten nemocničný vzduch).
Otcapreviezli do Tatier. Týždeň (100 rokov) ho tam trápili, aby nakoniec vysvitlo :
„Jeto malígne a neoperovateľné.“
(peknéod teba, TY KRETÉN, že si mi to povedal tak citlivo = nezrozumiteľne)
(apotom som zdvihla kosu a ... odfaklila si hlavu)
Takim ho dali do domácej starostlivosti (matka s nervami v koncochvrieska na čierno – bodkovaný svet).Netušila, ako ju to vezme (celé dni ležím Dávidovi v náručí), ale nedalato najavo. Začala sa aspoň modliť. Keďže nič iné nevedela, každý deň odriekala Anjeličkumôj strážničku (ochraňuj moju dvojplatničku a prepni ju zo šestky najedničku).
Otecchodil pravidelne na onkológiu a nariadili mu chemoterapiu.
„Možnosa to podarí,“ hovoril, hoci tomu sám neveril. Vedela to, lebo on sa modlilešte viac a iné modlitby ako ona. Správal sa tak, akoby chcel odčiniťpredchádzajúce roky. Chcela mu toľko povedať (s Dávidom sme sa pokúšali premôcťtlak zátvoriek, ale fyzika nám nikdy nešla – nepripočítali sme siluzatrpknutosti).
„Ostrihášma?“ opýtal sa jedného dňa otec.
„Čože?“vytreštila oči.
Páčilisa jej štyri zvyšné vlasy na jeho hlave. Nevedela, čo povedať. Otec iba sklopiloči bez mihalníc a odišiel k holičovi. Keď sa vrátil, vyzeral akoBudha, iný človek.
„Kebysi nemal uši, vyzeráš ako glóbus.“ Smiali sa, no v otcových očiach boločosi ako smútok, zvláštna melanchólia spomienok predierajúcich sa na povrch.
Nebolato taká choroba, akú si predstavovala. Rýchla, nenásytná, dravá. Bola tichá,učupená v kúte (číhajúca na korisť...). Brala pomaličky, po troškách(pripravujúca sa...), ale ona vedela, že raz sa to skončí (... na skok). Niktojej to nepovedal, lekári boli optimistickí (jasné! veď to nie je váš otec!),iba cítila jej dych na svojom chrbte. Mrazivý a zatuchnutý (ako Dávidoveponožky na mojich nohách).
Chemoterapiaskončila. Nezabrala tak, ako všetci dúfali. Dokonca mu našli cystu (cy... čo?)na kosti.
(((((((((((((ľúbimeťa)))))))))))))
„Čobude ďalej?“
„Neviem,“povedal otec.
„Čoty vlastne vieš? Kašleš na všetko! Myslíš, že neviem o tvojom fajčení?“nevydržala mama.
(NIE!to je Dávid)
(prečoma nepočúvate? prečo naňho kričíš?)
Životšiel ďalej (život?). Otca opäť ťahali po vyšetreniach.
(obžalovanývstaňte! verdikt poroty znie: OŽAROVANIE)
„Čo?“
(rádioaktívnelátky, ty koza – vysvetlil mi Dávid)
(nekrákaj!!!)
„Amožno to pomôže, vieš. Ja ... čítala som ... počula ...(trepem)“
„Ďakujemza dôveru,“ usmial sa otec.
((((ľúbimeťa))))
„Aksa to podarí, pôjdeme do Disneylandu!“ navrhla.
(zdvíhasa mi žalúdok len pri pohľade naň)
„Ajmne.“
„Čo?“
„Sadvíha žalúdok.“
„Tosom povedala? Veď som v zátvorke,“ vyplašila sa.
„Kde?“
(Dávid!kde si?)
„Kto?“
„Alenič. Mám ťa rada.“
(myťa máme radi)
