Keď skončím vysokú, keď stretnem toho pravého, keď sa presťahujeme, keď pôjdu deti do škôlky, dokončíme terasu, zariadime obývačku, keď schudnem... Potom to bude super.... Méty, ktoré sľubovali nástup vysnenej reality. Namiesto nej prišli ďalšie problémy, starosti alebo radšej použijem môj obľúbený termín - výzvy. A myslím, že to tak bude stále. Nové a nové výzvy, alebo ak chcete, problémy budú prichádzať...
Ciele a méty, ktoré si kladieme, nám pomáhajú rozložiť sily a sústrediť sa na to, čo považujeme za podstatné. Horšie je, ak ich považujeme za cieľ a na ne sústredíme všetky naše očakávania a energiu. A napríklad nedokážeme prežiť to, ak nás život vedie inak, než si predstavujeme.
Treba žiť tu a teraz. To opakujú psychológovia, koučovia i duchovní rôznych smerov. Tu a teraz. To je jasná lokalizácia. Nedokážeme sa odtiaľ pohnúť. Stále je teraz a stále som tu, akurát sa menia pozície a čas. Odtiaľ nemám šancu ujsť, tak ako neujdem svojmu tieňu. Všetci poznáme tú starú múdrosť alebo modlitbu, pripisovanú rôznym osobnostiam: "Bože, daruj mi silu prijať, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť, čo zmeniť môžem a múdrosť rozoznať jedno od druhého."
Prijať, zmeniť a rozlíšiť. Žiť tu a teraz znamená žiť v prítomnosti, uvedomovať a preciťovať to, čo sa práve teraz deje, ľudí okolo seba, seba, vlastné myšlienky, pocity. Znamená to vnímať, analyzovať, interpretovať, reagovať, rozhodovať sa a konať vedome a zodpovedne, nie len tak akoby v polospánku či počítačovej hre. Lebo hráme naostro.
Spomínanie je návrat do minulosti. Niekedy je o tom, že smútime. Keby vtedy to a to... Alebo sme naštvaní, lebo vtedy to bolo tak a tak... Minulosť nezmeníme, už bola, tú treba prijať a vyrovnať sa s ňou. Niekedy práve preto potrebujeme spomínať. Niekedy nestačí len to. Treba urobiť deliacu čiaru a začať znova. Pustiť situácie a ľudí, ktorí nám do života zasiahli. Odpustiť im. Aj sebe. Je asi moderné hovoriť: "ja nič vo svojom živote neľutujem". Čítala som mnoho takýchto vyjadrení osobností showbiznisu. Za seba môžem konštatovať, že ľutujem. Veľa vecí som mohla urobiť inak, lepšie alebo ešte radšej neurobiť. Tiež som len človek a tak ako mňa zranili, aj ja som bola tá, ktorá zraňovala. A odpustila som, iným aj sebe a odpúšťam opakovane, lebo niekedy to nestačí len raz...
Spomínanie nie je zlé. Často práve pekné spomienky dodajú človeku silu prekonať seba a ísť ďalej v náročnej situácii. Horšie je, ak prevažujú negatívne spomienky a tie si človek premieta často pred sebou. Oživuje krivdy, ktoré sa stali, posilňuje svoj hnev a bezmocnosť. Poznám ľudí, ktorí sa takpovediac zasekli vo vlastnej minulosti a nedokážu ísť ďalej. Zatrpknutosť je ako železná guľa na nohe. Niekedy pomôže odborník, niekedy dokáže pomôcť precitnutie a iný pohľad na vec či už vlastný alebo sprostredkovaný od blízkej osoby.
Oslobodiť sa od minulosti a negatívnych spomienok umožňuje práve odpustenie. O odpustení inokedy viac, nedá sa vyčerpávajúco popísať v pár riadkoch. Chcem však povedať to, že pokiaľ neodpustím, budem sa do tej minulosti chtiac-nechtiac vracať. Píšu to múdre knihy a potvrdzujem, zažila som to veľakrát sama.
Snívanie, túžby a plány nás premiestňujú do budúcnosti. Vytvárame si predstavy, ako by to malo byť. Niekedy sa nevieme dočkať, sme netrpezliví, inokedy naplnení obavami a strachom, ako to bude, či to zvládneme. Budúcnosť tvoríme. A tvoríme ju zasa len tu a teraz. Natoľko múdro a natoľko správne, nakoľko sme schopní žiť naplno v prítomnosti. Pokiaľ som žila od méty k méte, veľa mi toho utekalo pomedzi prsty. A hlavne mi to neumožňovalo nájsť pokoj. Ten sa dá totiž prežiť len vtedy, keď sa človek vie zastaviť. Vtedy vidí najlepšie okolo seba, z rôznych uhlov. A vtedy je schopný oceniť to, čo má, čo dosiahol a prežívať vďačnosť.
Sny, plány a túžby sú potrebné. Presne tak aj spomienky. Ale najmä potrebujeme žiť. Kvôli sebe. Aj kvôli tým, ktorí sú okolo nás a nemusia tu byť stále.
