Prichádzame popoludní, cesta od zastávky k pláži trvá 30 minút, dozvedám sa od miestneho chlapca, ktorý ma ešte ubezpečuje, že so stanmi na pláži to nebude problém. Vydýchnem si, aj keď mám trochu pochybnosti, lebo cesta na pláž je vlastne cestou k hotelovému komplexu Mariott.
Pred odchodom sa zastavujeme v miestnom obchodíku, kupujeme ovocie, domáca nám na zajtra objednáva melón.
Plne naložení sa vydávame na pláž, cestou si obzeráme kokosové a iné palmy a....pozemky na predaj. Ľudia sa sem ešte stále nehrnú, práve naopak, desivé spomienky ich z tejto oblasti aj po rokoch vyháňajú.
Prichádzame na pláž a únava z nás hneď opadne. Som očarená. Obľúbiť si toto miesto nie je ťažké. Prichádzame k spomínanému komplexu Mariott, ale je našťastie je tu okrem neho ešte plno voľného miesta pre naše stany. Bungalovy, ktoré predtým lemovali pláže, tu už nestoja.
Vydávame sa na prieskum a fotíme – je čo. Jemný piesok, nádherná farba čistého mora s teplotou tak akurát a katalógové výhľady....Hneď som sa do pláží Khao Laku zamilovala, patria k tým najkrajším, aké som videla.
Keď sa dostatočne nasýtime krásou prostredia a kúpaním sa v mori, staviame stany. Našli sme si ideálne miesto na pláži. Široko ďaleko žiaden hotel, bar, či cesta. Jediné zvuky vydáva more, teda až do chvíle, kým sa z píniového lesíka neozvú cikády, ktoré nám oznamujú, že onedlho sa na nás vrhnú komáre.
O chvíľu prichádza západ slnka sprevádzaný hudobným sólom plážového umelca. To už zaliezam do moskytiéry – komáre sú fakt otravné. Zaspať mi nerobí problém, no v noci sa niekoľkokrát zobudím a sluchom a okom „kontrolujem“ more. Strašia ma obrázky a videá, v ktorých sú zachytené prvé momenty prichádzajúcej ničivej vlny zaplavujúcej práve túto oblasť, ktorá bola kompletne pod morom, až po hlavnú cestu.
Ráno nás budia cikády, ktoré sa stávajú našim spoľahlivým časomeračom. Vyrážame do obchodíku – po sľúbený melón. Cestou zablúdime. No nikdy som nemala z omylu väčšiu radosť. Natrafili sme na chrámový komplex ako z rozprávky Wat Kommaneeyakhet. Jeho súčasťou je škola, ktorá ako jedna z mála okolitých stavieb tsunami prežila a v roku 2004 slúžila ako detský domov pre deti z okolia, ktoré prišli o rodičov. V okolí vládne atmosféra neskutočného pokoja.
Prichádzame do obchodíku, sľúbený melón už na nás čakal. Cestou späť si obzeráme značky ako pamätníky, hovoriace za všetko. Vlna tsunami tu dosiahla 4, až 5 metrov. O kúsok vedľa – pozemok na predaj. Tých sme tu počas nášho pobytu videli pomerne dosť.
Strach ľudí aj po rokoch stále nedovoľuje oslobodiť sa od spomienok na katastrofu. Vraciame sa na pláž a s pokorou si vychutnávame more, až kým cikády nezavelia skryť sa pred komármi.
Nasledujúci deň bol regeneračný, v rámci neho som si dopriala aj tradičnú thajskú masáž na tomto neskutočnom mieste. Zmes vôní, s výhľadom na more, v spojení s jemnými hmatmi miestnej masérky na mňa pôsobil ako balzam – po ťažkom nosení batohov na chrbte.
Počas lenivého popoludnia v tieni pínií, keď som práve rozmýšľala, čo budeme jesť, prišlo prekvapenie. Žienka zo skupinky moslimských piknikujúcich nám doniesla večeru. Milé gesto. Jedlo bolo výborné, ako som neskôr zistila, išlo o šalát "Som Tam" a bolo to jedno z najpikantnejších jedál aké som v Thajsku jedla.
Na ďalší deň sme si naplánovali výlet do okolia. Pobrežie Khao Lak poskytuje nekonečné kilometre na prechádzky popri mori. Vydávame sa smerom na sever, brodíme rieky, stretávame partiu psov, z ktorej sa jeden rozhodne sprevádzať nás. Nádherné široké pláže s jemným pieskom lemované kokosovými palmami. Sen. Turistov je tu pomenej, stretávame ich len výnimočne. Po ceste obchádzame ľudoprázdny koralový záliv.
O kúsok ďalej, na White sand beach si dávam si výborný, hoci trochu predražený koktail z čerstvého manga a banánu a oddychujem v tieni tieni paliem.
Po ceste späť nachádzame novovybudovanú budovu, ktorá má poskytovať únik a bezpečie pred hrozbou tsunami. Je voľne prístupná a vybavená základnou kuchynkou a sociálnymi zariadeniami. Vychutnávame si výhľad z druhého poschodia. Pri pohľade na more nás mrazí, aj keď teplota vzduchu určite nie je nižšia ako 30°C.
Máme „šťastie“, more ustúpilo o niekoľko desiatok metrov. Podobne to bolo aj vtedy, pred 12 rokmi, keď ešte málokto tušil, vrátane miestnych, ktorí takúto pohromu ešte nezažili, že more sa vráti späť s obrovskou silou. Vtedy odhalené pláže vyhnali mnohých zvedavcov na prieskum, čo sa im stalo osudným, ničivá vlna ich zmietla. Hrozivý pocit umocňuje ticho, ktoré pri tomto neobyčajnom odlive nastalo. Ukľudňuje nás prítomnosť vtákov, na odhalenom dne, ktorí nám signalizujú, že je všetko v poriadku a žiadna dráma sa nechystá.
S pocitom pokory sa vraciame k stanom, cestou míňame rôzne značky, ktoré naznačujú kam ísť, v prípade hroziaceho nebezpečenstva. Príroda je však silná, nič okrem týchto vecí nenaznačuje, že pred pár rokmi tu bola zdevastovaná krajina. Rozmýšľam o tom, ako je táto oblasť teraz pripravená na hrozbu, ktorá by sa mohla zopakovať. Či sú signalizačné a informačné systémy dostačujúce a či v budúcnosti opäť niečo nezlyhá.
Na ďalší deň vstávame spolu s cikádami a balíme. Predstava dlhej cesty s batohmi na pleciach mi nerobí najlepšie, ale začínam si zvykať. Asi po piatich minútach chôdze nám sám od seba zastavuje songthaew (auto, ktoré má vlečku prerobenú na sedenie v dvoch radoch a v Thajsku sa hojne využíva ako taxi), šofér je ochotný zviesť nás k ceste, peniaze odmieta.
V závere cesty míňame slony. Ktovie, či sú to tie isté, ktorí vtedy, na Štefana v dvetisícštvrtom, svojim podozrivým, nepokojným správaním upozorňovali ľudí, že niečo zlé sa blíži.
