Nuž, čo sme to za barbari, máme ľubozvučnú reč, štyridsaťšesťznakovú abecedu a nevieme si vybrať písmenko, ktoré sa nám najviac páči.
Na rozdiel od Kubka. Ten má tiež svoje obľúbené slovo „Kubíčko“. Ale má aj obľúbené písmenko – „šššššš“. Šššššš, ktoré ho šteklí, ktoré ho hladí, ktoré ním celým preniká. Vždy keď ho prídem vyzdvihnúť zo školy, pozrie sa mi zblízka do očí a povie „šššššššššššššš“ – to je pozdrav. Ako si ľudia podávajú pri stretnutí ruky, objímajú sa, dávajú si bozky na líce, my máme „šššš“. „Š“ môže mať rôznu intenzitu, rôzne trvanie, rôzne zafarbenie. Samozrejme, čím intenzívnejšie, a dlhšie, tým lepšie. Najlepšie je, keď je sprevádzané aj adekvátnou mimikou.
Proste, Kubko je naozajstný labužník, čo sa hlások týka. Radosť vidieť ten neskrývaný pôžitok. Mám sa ešte čo učiť.
Kubko má aj svoju obľúbenú otázku. „Přijde tatínek?“ – upodozrievam ho, že ju kladie práve kvôli svojej obľúbenej odpovedi. A ja mu spokojne odpovedám: „Jasné, že príde – o ššššššiestej.“ Kubko je spokojný, lebo vie, že tatínek přijde o šššššiestej. Ešte si to pre istotu párkrát zopakuje…aby nezabudol. Ďalej si to už bezstarostne šššššinie na dvor.
Často potrebujeme počuť „teplé“ slovo. Ale možno by celkom stačilo písmeno. A nemusí to byť práve „š“, môže to byť aj „l“, alebo….
