V našom rozvrhu je ale "tatínek" pevne zakotvený. Niekedy som "rozvrh" určovala ja. Teraz sa ho po ceste spýtam: „Kubko, čo chceš dnes robiť?" A on mi na prstoch mojej ruky odrátáva činnosti, ktorým sa chce venovať a zároveň tak určuje aj ich poradie. „Pesničky, telocvičňa, olovrant, tatínek" - toto je Kubkov obľúbený program. Informáciu, že tatínek príde po olovrante vie Kubko spracovať a už sa toľko nepýta.
Sú dni, keď mu predsa len musím do toho vstúpiť v prípade, že máme v pláne pravidelné aktivity. „Dnes máme arte s Katkou." Kubko v prvom momente hneď zahrnie arteterapiu do rozvrhu. Vzápätí sa ozve jeho tradičné „Teraz bol, teraz bol arte!" Jeho vlastný milý pokus o vzdor, snaha presvedčiť ma, že toto už predsa robil (nevadí, že pred týždňom, a že sa to opakuje). "Ale veď len trošku, len na chvíľočku." „Len trošku, na chvíľočku," zopakuje si a súhlasí - trošku, na chvíľočku, to znie dobre.
"Konec", hovorí Kubko, keď si sadá k pracovnému stolu. Arteterapiu má Kubko dvakrát do týždňa. Tam maľuje, alebo tvorí veci z hliny. Takto už tradične začína a naznačuje nám jeho vzťah k tejto aktivite, ktorú má konieckoncov rád, len to nie je jeho obľúbená „telocvičňa" ani „pesničky."
Po dlhom čase sa dá nahovoriť, ale musí vedieť, že potom nasleduje niečo čo má rád. Aj tak sa popri šúľaní hlinených hadíkov neubráni otázke "Bude konec?", ktorú nám neúnavne kladie so zvedavým neveriackym pohľadom. "Kubi, raz bude všetkému koniec," dozvedá sa od nás (už nevedno, čo si o nás myslí) a pokračuje v práci.
Keď máme v pláne "stláčanie pet fliaš", tiež ako prvé počujem „Teraz bol!" To len tak z princípu. Veď už je predsa v puberte, tak vzdorovať musí. Fľaše stláča rád. Páči sa mu ten zvuk (je jedným z mála). A okrem toho vie, že si tam pokecáme. Niekedy je ťažké z Kubka vydolovať slovo. Nech sa snažím ako chcem, ledva mi pozdraví. Jednoducho sa mu nechce rozprávať. Ale pri stláčaní fliaš je to ono! „Lucia, co je s tebou?" (neviem, kde k tomu prišiel, ale zistil, že to má ohlas a tak to s obľubou na každého skúša a odpoveďou - odmenou je mu zvyčajne smiech, alebo nemý úžas). Ďalšia z jeho obľúbených frází „Co se rozčiluješ?" sa tiež stretáva s pobavenou reakciou. „Prosim pomoc!" vraví spravidla tam, kde je to bezpredmetné a tiež len preto, aby počul odpoveď „To snad nemyslíš vážne!" - čo ho zaručene rozosmeje. Páči sa mu hlavne výrazná mimika a patričná intonácia viet. Keď sa mu niektorá odpoveď obzvlášť páči, neodbytným "Co?" si ju pýta opäť.
A tak popri kecaní Kubko postláča fľaše a dočká sa vytúženého "konca." V telocvični potom celý naradostený hrá futbal (ja si kryjem hlavu)....až kým nepríde tatínek. Potom sme už všetci ostatní zabudnutí.
