Vládne tam poriadok, všetko je zorganizované, udalosti za sebou nasledujú v presnom chronologickom slede, tak ako majú.
V balóne je ale aj samota, izolácia.
Tam vonku, za stenami balóna existuje iný svet. Svet akoby naruby. Dezorganizovaný. Vládne tam chaos. Plno ľudí, plno slov. Ľudia stále majú potrebu nadväzovať vzťahy, hovoriť, vypytovať sa.
A veci. Vôbec nemajú svoje stále miesto. Málokto dbá na to, aby dal niečo presne tam, odkiaĺ to vzal. Presne. Akoby to bolo jedno. Zdá sa, že ĺudia tam vonku si viac všímajú iných ľudí a vzťahy než predmety. Tým venujú minimálnu pozornosť. Nikto sa nestará ako chutí lopta, málokto si dopraje takú rozkoš ako prejsť perami po povrchu vlašského orecha, alebo pozorne počúvať ako hrkocú korálky na šnúrke.
Ľudia okolo balóna tiež nemajú systém. Z minúty na minútu menia svoje rozhodnutia, nerešpektujú postupnosť. O tretej pre nich znamená aj 14:50 alebo dokonca aj štvrť na štyri.
Konfrontácia s našim svetom, s našimi pravidlami znamená pre ľudí obdarovaných autizmom nesmiernu záťaž. A keďže máloktorí verbálnu komunikáciu považujú za dorozumievací systém, a nevedia sa vyjadriť tak aby sme im rozumeli, dochádza k výbuchom zlosti.
Veľakrát mi napadne, čo si o našom svete myslí Tomáš (a všetci jemu podobní), autista, s ktorým pracujem. Či ho mrzí, že je v balóne sám. Či ho neotravujem, keď sa ho stále čosi pýtam, snažím sa ho "vtiahnuť". Či o to vôbec stojí. Či ho trápi, že mu ľudia z jeho okolia nerozumejú. Či ho trápi, že on nerozumie im. Či by chcel byť iný, či by menil. Či si samotu užíva a doprial by si jej aj viac, či je len jej otrokom. Či býva smutný a z čoho. Či....?
