Ale hádam zo všetkého najviac ho lákajú dvere. Samozrejme hlavne tie zatvorené. Keď som ho vzala k nám na návštevu, už dopredu som s ním hovorila o tom, že môže ísť len do jednej izby a do ostatných nie. Vzal to s ťažkým srdcom na vedomie, no keď sme odchádzali a ja som sa zohla k topánkam, stihol pootvárať všetky dvere a ponakúkať do izieb. Chce sa pozrieť. No, len čo dvere otvorí, hneď ho zvedavosť opustí. Oveľa zaujímavejšie sú preňho dvere zamknuté.
Aj na "jeho" poschodí je veľa dverí. Kubko vždy rád využije moju nepozornosť a s nadšením skúma ich"obsah". Ktovie, možno je trochu sklamaný, že sa dali otvoriť.
Jeho jednoznačne najobľúbenejšie dvere sa však nachádzajú v podchode na Zochovej. Sú také škaredé, tmavé, špinavé, popísané. Vždy, keď tadiaľto prechádzame, vyvalí na mňa tie svoje zvedavé očiská - raz na mňa, raz na dvere. "Tam", vraví a ukazuje na ne. Zaujímajú ho čím ďalej, tým viac. A zaujímajú aj mňa. Ktovie, čo je za nimi. Ktovie, či sa to niekedy dozvieme.
Každý máme svoje dvere. Pre mňa je tými dverami Kubko, Filip, Paula...a iné bytosti obdarované autizmom. Niekedy sú zamknuté, inokedy trochu pootvorené...no nikdy nie dokorán. Niekedy klopem, inokedy sa mi zdá, že už, už nájdem kľúč. A niekedy len čakám. Predsa najzaujímavejšie dvere sú tie zamknuté. A zvedavosť ma nikdy neopustí.
