Má aj svoj obľúbený úsek. Najviac sa mu páči, keď „letíme" ponad Dunaj cez Nový most. Vtedy zbystrí pozornosť, tvár sa mu rozžiari a začne „cválať". Vtedy sa ani ja nemôžem ubrániť dojmu, že sa necháme unášať okrídleným Pegasom.
Cez letné prázdniny sa náš deň začínal takto: „Výlet?" „Autobus?" „Paula?" Paula je Kubkova kamarátka a v lete sme zvykli chodievať spolu na výlety. Kubko je tvor spoločenský a tak sa tešil nielen z výletov, ale aj z Pauly. Prekvapilo ma, keď sa potom po dlhšom čase stretli a Kubko jej pozdravil: „Paula, lalalalala." To „lalalalala" znelo tak zvláštne. Malo svoju melódiu, presnejšie povedané intonáciu. Niečo mi to veľmi pripomínalo, no nemohla som prísť na to, čo. A keďže Kubko nehovorí len tak do vetra, nedalo mi to a snažila som sa to „rozlúsknuť." Opakovalo sa to vždy, keď sa stretli. V Kubkovom pohľade sa vtedy stretol smútok s nádejou. Stále tá istá „melódia", ten istý počet slabík, u mňa ten istý silný pocit, že mi je to dôverne známe.
Celou cestou domov v autobuse som nad tým dumala. Čo to len chcel tej Paule povedať? A zrazu som to mala. Rovno pod uchom. Odchádzali sme zo zastávky, dvere sa zatvárali a ozvalo sa ono mystické „lalalalala". Tá istá intonácia, počet slabík - signál, ktorý upozorňuje ľudí, na zatváranie dverí. Akoby som našla kľúč, ktorý som dávno stratila. Tak toto chcel Kubko Paule povedať! „Pamätáš na tie časy, ked sme chodievali na naše autobusové výlety? Dúfam, že si to ešte zopakujeme."
Kubko miluje autobusy. A nikdy nehovorí do vetra. Všetky pocity, spomienky a túžby sa mu zmestili do toho krásneho „lalalalala."
Áno Kubko, neboj, autobusom som sa ešte nacestujeme. A niekedy určte aj s Paulou.
