A aj keď stretnem, som tak „zakuklená" do patričného výrazu „neviditeľnej", že ľudí hádam aj prejde chuť dávať sa so mnou do reči. Chvalabohu.
Až večer mi v taký deň dojde - veď ja som dnes s nikým neprehovorila ani slovo.
A vadí? Nie, ušetrila som.
V dobe informačného a komunikačného besnenia si hoviem v TICHU. Sú to pre mňa vzácne chvíle, keď okolo mňa nepoletujú žiadne slová. Lebo je toho kvantum, čo si „musím" vypočuť v autobuse, v obchode...a všade, kde fičí rádio, či iné médium, pre ktoré som sa ja nerozhodla. Potom som napriek svojej vôli prehustená informáciami, ktoré absolútne k svojmu spokojnému bytiu nepotrebujem. Usídlia sa mi v hlave a trepocú sa tam. Väčšinou je to o Adele a talentoch, o Maďaroch a Cigánoch, o Ficovi a pravici, o celulitíde a kalóriách, o veciach čo sú a nie sú „in." Prosto, zbytočnosti.
Napriek tomu, že mám rada ticho, milujem rozprávanie. Paradox? Skôr reakcia na aktuálny boom okolo komunikačných zručností. Nepopieram - tie sú k životu nevyhnutné. Mám len pocit, že teraz platí jednoduché: „Ak VEĽA rozprávaš, si komunikačne zručný." Preto sa na mňa vkuse a odvšadiaľ valia nezastaviteľné prúdy slov. Lavíny, ktoré často nemajú žiadnu váhu.
Byť komunikačne zručný pre mňa zahŕňa ovládať aj ekonómiu slov. Lebo rozprávať nie vždy znamená „povedať." Povedať sa dá aj tichom.
V tejto súvislosti som si spomenula na notoricky známy nápis v nemocniciach „Ticho lieči." Vždy mi vyvolával úsmev na tvári. Pekná blbosť. Hlavne preto, že sa z toho (neekonomickým zaobchádzaním so slovami) stala fráza.
Teraz si uvedomujem, že na tom niečo bude. Keď bolo niekomu z môjho okolia zle, stále som mala tendenciu pomáhať mu utešovaním. Stále som hľadala slová, ktoré by mohli pomôcť, len aby som nebola ticho. A potom mi to došlo - vlastne prečo nie? Aj tak sa mi slová, ktoré som sa snažila zo seba dostať zdali prázdne. Došlo mi, že najviac pomôžem, ak tam proste BUDEM. Hoc aj potichu.
Tak sa už ticha nebojím a ...menej je niekedy viac.
