Silvia je schopná pracovať za optimálnych podmienok, ktoré jej vytvára prostredie autistického centra Andreas, v spolupráci s ktorým tento film vznikol. Verejnosť má možnosť nahliadnuť ako Silvia zvláda pracovnú činnosť a ako jej v tom pomáhajú "procesuálne schémy" - teda plániky, na ktorých sú kartičky s fotkami jednotlivých úkonov, tak, ako za sebou nasledujú. Film citlivo odhaľuje Silviine túžby po vzťahu a záujem o opačné pohlavie.
Jakub, ktorý nadovšetko miluje pesničky a svoje rituály, toho veľa nenarozpráva. Myslím, že v jeho príbehu najviac rezonuje snaha rodičov priblížiť sa svetu, odlišnému svetu, v ktorom žije ich dieťa. Presne ako vystihuje názov "Tak ďaleko, tak blízko". "Niekedy neviem, či si vôbec uvedomuje, že sme jeho otec a mama, ako nás vníma". Takto výstižne pomenoval tento pocit vo filme jeho otec.
Ďalšou hlavnou postavou je Milan, ktorý toho na rozdiel od Jakuba narozpráva veľa. Je to taký vedec, filozof, ktorý má vyhranený záujem o električky. Je spoločenský a veselý. O tom, že nie všetko v jeho živote je jednoduché sa dozvedáme z rozhovorov počas prechádzok s jeho adoptívnym otcom, ktorý veľmi otvorene a citlivo diskutuje s Milanom o vzťahoch, o jeho postihnutí a o Milanových pokusoch o samovraždu.
Štvrtý príbeh je o Andrejovi, ktorý mával záchvaty zúrivosti, bezradnosti, so sklonmi k sebadeštrukcii. Bol umiestnený v zariadení pre psychiatrických pacientov, kam ho otec chodil navštevovať a odkiaľ si ho brával k sebe. "Keďže na Slovensku neexistujú špeciálne zariadenia pre autistov, musí byť tu. Celý čas je nadopovaný liekmi, len tak ho môžu zvládnuť". Táto skutočnosť plus pocit, že Andrejovi nie je dobre a že by to malo byť ináč, boli pre jeho otca podnetom k vybudovaniu Drahuškova. Jedinečného priestoru pre ľudí s autizmom na Myjave, kde môžu zmysluplne tráviť čas, starať sa o hospodárstvo, o zvieratá, pestovať zeleninu, pomáhať s varením a s praním, žiť v bezpečnom spoločenskom prostredí. Pri tom všetkom im pomáhajú mladí ľudia z detského domova, ktorí nemajú kam ísť a učia sa starať o iných. Odkedy je Andrej v Drahuškove prechádza očividnými zmenami, záchvatov ubudlo - pribudol úsmev. A to všetko bez liekov.
Tento film má naozaj veľkú výpovednú hodnotu. Nazerá na dilemy rodičovskej starostlivosti, partnerských vzťahov, prináša naturálne zážitky a vhľad do života rôznorodých ľudí. Ponúka tiež istú nádej, že sa dá priblížiť a prekonať diaľku k iným svetom týchto ľudí. Ich akceptáciou a porozumením vytvoriť vhodné podmienky pre ich spokojné fungovanie v dnešnom zložitom svete. Napriek ťažkej téme film pôsobí sviežo a nájdeme v ňom aj veľa úsmevných scén. Po vzhliadnutí tohto filmu na veľkom plátne som presvedčená, že prinesie človeku viac než akékoľvek odborné knihy. Jaro Vojtek svoju misiu splnil dokonale.
Tak ďaleko, tak blízko
Druhého apríla, v Deň povedomia o autizme, mal na Slovensku premiéru unikátny dokument od Jara Vojteka Tak ďaleko, tak blízko. Sedem rokov natáčania nevyšlo nazmar a verejnosť môže vzhliadnuť originálnu sondu do sveta autizmu. Myslím, že zámer Jara Vojteka priniesť film ani nie tak odborníkom, ale verejnosti a prostredníctvom neho ukázať kto sú autisti, s akými problémami sa stretávajú, aký je život ich rodín, o čom je ich všedný i nevšedný deň, sa vydaril dokonale. Chceli sme zachytiť realitu, ako tie deti reagujú v rôznych situáciách, aby aj obyčajní ľudia mali možnosť ich vidieť a zažiť a aby im to pomohlo pochopiť, že nejde o nevychované, nezvládnuté alebo drzé deti, povedal J. Vojtek v diskusii po filme. Diváci tak majú možnosť sledovať životné príbehy štyroch mladých ľudí s autizmom. Každý z nich je úplne iný, má inú formu a mieru autizmu.
