Rodičia týchto detí sa obvykle o ne riadne nestarajú, na čo sa nabaľujú ďalšie problémy - deti zanedbávajú školskú dochádzku, dopúšťajú sa sociálno patologickej činnosti a pod. V tom horšom prípade sú rodičia vo väzení, resp. nežijú, lebo sa sami stali obeťami násilia. V mnohých prípadoch je to kombinácia oboch prípadov (muž zabije ženu - matku dvoch, troch ale najčastejšie piatich až siedmych detí).
V obciach pôsobia terénni sociálni pracovníci, ktorí mapujú situáciu. Deti z najproblémovejších rodín sa tak väčšinou na základe predbežného rozhodnutia súdu dostanú do detského domova.
Toľko na úvod. Čiže dajme tomu - 3, 5 10 rokov žije dieťa v osade. Bez pravidiel (tých našich), bez mydla, bez...Možno má potuchy o tom, že sa dá existovať aj inak, ale sú mu vzdialené asi tak ako etiópskemu dieťaťu predstavy o Európe. Určite už má aj nejaké slušné predsudky o „gaďžoch" (na základe útržkov z rozhovorov rodičov), kvôli „ktorím tu my teraz hladujeme, bo ani tote bandurky z poľa nemožeme zobrac."
Tak - takéto dieťa príde do nášho sveta. Apropos - náš svet. Tu možno budem obvinená zo „stavania múrov", ale nech. Cigánsky svet je o niečom inom ako ten náš. A bodka. Nehodnotím. Nepridávam sa na žiadnu stranu. Konštatujem. Tam jednoducho platia iné pravidlá, iné ciele, iná logika, iné predstavy.
Je ťažké posúdiť, či dieťa, ktoré v takomto prostredí žije, je nešťastné...( na margo toho keď si pozriem také typické fotky deťúreniec z osád, vidím na nich všetko možné len nie nešťastie alebo smútok...). Je veľa ľudí, ktorí si pri pohľade na bosé, otrhané, usoplené, špinavé (teda typické dieťa vetra) zúfajú. A myslia si, že najväčšiu službu mu urobia, ak ho vezmú preč. Do nášho krásneho čistého, poriadneho sveta.
A sme opäť tu. Čiže do detského domova príde dieťa z vyššie opísaných pomerov. 4-5-10 ročný Miško. Možno aj so súrodencami.
Čomu ho máme naučiť? Samozrejme v prvom rade základným hygienickým návykom a ako má správne jesť, ako si navariť, ako si upratať a poriadok udržiavať - veľmi dôležité. A správať sa slušne. A to, že byť Cigánom je na obtiaž. Čiže zabudni na to, odkiaľ si prišiel Miško a „buď náš".
A teraz poďme do reálu. Miško začne chodiť do školy (v tomto kontexte je jedno či do bežnej, či do špeciálnej). Čo myslíte, akých kamarátov si tam nájde? Svojich. Lebo je to prirodzené. „Náš" nikdy nebude. Jednoducho krv je krv - v nej kolujú ciele, predstavy, pravidlá našich predkov. Áno, sú výnimky. Ale spravidla so silným sociálnym zázemím.
Miško v puberte. Chodieva domov na návštevy. Na prázdniny. Zo začiatku sa mu veľmi nechce. Predsa len špina, bieda, hlad...A on si už odvykol. Štýlovo oblečený, vyvoňaný, nagélovaný (veď máme sponzorov)....čo tam vlastne bude robiť? A tety z detského domova samozrejme neskrývajú nevôľu (najradšej by ho tam nepúšťali) - veď aký zas príde (vši - to by bolo najmenej). Ale už keď je tam - zrazu je to on. Nemusí sa na nič hrať, nemusí vlastne nič. A všetci okolo tak isto. Taká autentickosť. Ale predsa len cíti, že už je iný. Aj okolie mu to dáva najavo. Jedni mu závidia, iní od neho niečo očakávajú. Už začína chápať - či sa naňho rodina teší kvôli nemu, či kvôli peniazom (z DD na stravnú jednotku), ktoré aj tak všetci prepijú.
Miško má osemnásť. V lepšom prípade skončil nejakú učňovku. Nie je tak celkom Cigán a nie je ani „náš." Kam pôjde do podnájmu? Kto ho vezme?
No, väčšinou sa vráti. Na čo to bolo dobré? Že sa naučil upratať, navariť, vyprať..?
Detské domovy „úspešne" prešli transformáciou. Len mi tu chýba perspektíva...
