Dostali sme sa ďaleko za červenú čiaru. A niektorým politikom sa tam evidentne páči. Za tou čiarou. Červenou. Nechápu úlohu politika v kríze, nechápu gestá. Ak ich využívajú, tak výlučne vo svoj prospech.
(Ponaučenie z krízového vývoja č. 1 si prečítate tu a poučenie č. 2 tu).
Obávam, či sa to dá ešte zvrátiť. Ale som optimistka. Nádejou sú tisíce ľudí, ktorí nechcú žiť v tejto atmosfére. A nechcú ani odísť odtiaľto preč. Vidím okolo seba obrovské množstvo ľudí, ktorí toto ďalej nechcú.
Ak chceme novú kultúru, politickú, spoločenskú, medziľudskú – musíme vymeniť osadenstvo. Potrebujeme politikov, lídrov, pre ktorých platia základné spoločenské pravidlá, pravidlá slušnosti a tolerancie.
Vedia a chcú viesť dialóg aj s názorovými oponentmi. Politikov schopných súcitu. Profesionálov, ktorých nebavia primitívne spôsoby robenia politiky. Politikov, ktorí počúvajú a zapájajú ľudí do riešenia spoločenských otázok.
Potrebujeme politikov, tu na Slovensku, ale aj v iných krajinách Európy, ktorí sa hlásia k nulovej tolerancii voči vulgárnosti a neslušnosti. Treba ich poslať preč od rečníckych pultov a mikrofónov. Treba zhasnúť a nie zapínať kamery, keď zadupávajú latku akceptovateľného správania v politike.
Občanom, voličom musíme ukázať, že politika sa dá robiť aj inak, ako sú svedkami posledných rokov. Dní nehovoriac. Je čas na zmenu vnímania a robenia politiky. Tá prestala byť službou občanom. Sme presvedčení, že postavenie politikov môže a musí byť poctivo vydretou zásluhou, nie odmenou za lojalitu.
Slovensko teraz potrebuje politiku, ktorá nie je zaťažená revanšistickými spôsobmi. Nie na 100 dní. Ale na nasledujúce desaťročia.
Poučenie č. 3
Hlasovaním vo voľbách do Európskeho parlamentu môžu všetci občania vyjadriť svoju túžbu po pokojnej, kultivovanej a európskej kultúre. Nabádajme ich všetci. Je to dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Pre Slovensko a jeho občanov v prvom rade.
