14.8.
Doobeda pršalo a náš deň začal v lenivom tempe, s nákupom a varením. Zamračený deň ponúkal ideálne podmienky na výlet- a tak sme po obede sme vyrazili do mesta Kruje, vzdialeného trištvrte hodinu autom od Draču, mesta zasadeného v hore v ktorom sa nachádza Skanderbegov hrad. Tu sa pristavím a rozpoviem príbeh o národnom budovateľovi Skanderbegovi, najväčšom hrdinovi Albáncov. Gjergij Kastrioti pohádzal z vznešeného rodu Kastriotiovcov a v mladosti bol poslaný na dvor osmanského sultána. Dvadsať rokov slúžil v jeho armáde, keď tu, v roku 1443 v bitke pri meste Niš, otočil a vyhlásil sa- s podporou miestnej šľachty a kresťanskej cirkvi- za Dominus Albaniae, pána Albánska, so sídlom na rodinnom hrade v Kruje. Medzi rokmi 1443 a 1468 takmer konštantne čelil osmanskej ofenzíve, úspešne však vybojoval viacero bitiek oproti väčšej a lepšie vyzbrojenej armáde. Stal sa tak symbolom kresťanského odporu proti moslimom a od pápeža získal titul Kristov bojovník.
Po jeho smrti sa snažili jeho potomkovia územia udržať, no čoskoro si ich opäť podmanila Osmanská ríša. V devätnástom storočí bol počas albánskeho národného obrodenia hlavným symbolom slobody a nezávislosti a pre moslimských Albáncov symbolom príslušnosti k Európe a Západu.
Mesto Krujë je v kopcoch, ale stúpa sa tam len posledných 15 minút, cez pekný borovicový lesík.
Hrad je vidieť už z diaľky. Zachované časti sú zrekonštruované, s impozantným výhľadom na vrchy, vŕšky a kopce až na more. Obrovská albánska vlajka hrdo veje vo vetre. Vo vnútri je Skanderbergovo múzeum a jeho socha v nadživotnej veľkosti, o kúsok ďalej etnografické múzeum zariadené ako domácnosť z devätnásteho storočia.
Z devätnásteho storočia pochádza aj ulička s bazárom, ktorý ponúka snáď každý typický albánsky suvenír. Čo je typické albánske?
Stačí sa postaviť pred jeden suvenírový obchod a prezrieť si sortiment- vysoké mužské čiapočky, lutno-gitarky, flauto-klarinety, bubny, futbalové lopty a každý predmet do domácnosti obrandovaný dvojhlavou orlicou, prípadne podobizňou Matky Terezy. My sme podľahli miskám z olivového dreva a (vraj) ručne maľovanej keramike. Deťom sme kúpili hrkajúci hudobný nástroj a trblietavú matriošku. (Keď sme ju neskôr otvorili, zistili sme, že trblietavá je len tá vrchná. Druhá mala aspoň tvár, tretia len kontúry no a tá štvrtá bol už len neopracovaný kus dreva.)
Krujë má teda pekný areál hradu a bazár v dvoch uličkách, mimo toho sa na všetky ostatné strany rozprestiera typické albánske mesto- t.j minaret, nedokončené stavby s roxormi, socialistické činžiaky, ošumelosť. Uvedomila som si, že sme nikde nevideli niečo ako meštianske domy alebo staršie stavby, možno kvôli častým zemetraseniam.
Na spiatočnej ceste som sa snažila odfotiť všeljaké popricestné zaujímavosti, o ktoré by som sa rada s vami podelila. Jazda v aute a všetko s autami spojené, tj. príslušenstvo, čerpacie stanice či cesty samotné boli pre nás samostatnou kultúrnou skúsenosťou. Cesty sú v Albánsku na prekvapivo dobrej úrovni, hlavné ťahy majú vozovku s novým asfaltom, diaľnica v okolí Tirany bola taktiež nová a takú chuťovku ako je jeden úsek medzi Trenčínom a Bánovcami (ra-ta-ta-ta-ta) sme nezažili v celom Albánsku. Auto je zdá sa veľmi dôležitou súčasťou statusu, pretože mnohé autá boli naozaj luxusné, často v nepomere k domom, pred ktorými stáli. V inom blogu o Albánsku som čítala, že autor čakal viac mercedesov, podľa môjho názoru ich bolo stále nápadne veľa. Mnoho luxusných aút však malo talianske, nemecké či švajčiarske ešpézetky, patrili však evidentne Albáncom vracajúcim sa domov na prázdniny.
Autosúčiastky, autoservisy a vystavené puklice sa popri ceste vyskytovali v hojnej miere a čerpacie stanice boli doslova na každom kroku. Pomer funkčných a skrachovaných, ponechané napospas rozkladu by som dala tak 3:2. Z albánskej pumpy máme takýto zážitok.Tatko vystúpi, že ide tankovať, podíde k nemu pumpár a pýta sa ho, či bude platiť kartou, alebo v hotovosti. „Cash or card?“
„Card,“ povie tatko a natankuje.Lenže keď už má natankované, pumpár zrazu hovorí, že sa dá platiť len cash.Tatko sa rozčúli: „Tak načo si sa ma pýtal?“ Pozerá, do peňaženky. „Ja toľko nemám. Čo mám teraz robiť?“
Strnulo pozeráme na scénu z auta, pripravení na nepríjemnosti. Ale Albánec povie: „Je to moja chyba, tak choď, nemusíš platiť.“
„Ale ja chcem zaplatiť!“ Tatko pozerá ešte raz do peňažnky. „Euro?“
„Euro ok.“ Ešteže v eurách hotovosť má. „How much euro?“ spýta sa a hneď si aj vytiahne telefón, sumu na stojane si vydelí 115 a ukáže Albáncovi.
Albánec krúti hlavou. „Nie.“ Znova sme ustrnutí, aký zádrhel to ešte bude mať. Zoberie tatkovi telefón a vydelí sumou 116 - dá mu lepší kurz.
„Dohodnuté.“
Spomeniem si na úvod v turistickom sprievodcovi- Albánie je krajina, kde vládne príjemný zmatek.
A tiež. Popri ceste v Albánsku to žije. Rôzne neodolteľné ponuky ťa lákajú pristaviť sa- stačí zaparkovať pri ceste a hneď:
si na trhoch
môžeš si kúpiť prútené výrobky- vie niekto, na čo sa používajú tie kužele?
môžes si dať umyť auto
môžeš saa pristaviť na kus reči so susedmi
môžeš sa poprechádzať po koľajniciach
prezrieť si fejkový hrad (žiadna turistická atrakcia, naozajstný domov nejakého kajnšmetka)
alebo niekoľkoposchodové kasíno
bunkre- za vlády Envera Hodžu bolo vraj postavených až 700 tisíc bunkrov (tj. približne 1 bunker na 4 obyvateľov). Keď sa lepšie prizrieš, stále vykúkajú popri ceste.
divoké kone
a žobrajúce deti
Čo k tomu dodať? Toto všetko je Albánsko z auta.
(Pokračovanie- S deťmi po Balkáne: časť 9: Tipy a praktické skúsenosti)
