O Rómoch sme ešte ani nepočuli, aj keď pravda je, že Cigáni v svojom jazyku často používali slovo „romale“. Moji spolužiaci a spolužiačky v škole boli aj Cigáni, ale cigansky som sa nenaučil. Pár slov som pochytil, ale tí „naši“ nás nechceli naučiť po cigansky. Robili si z nás srandu ako si robíme občas aj my z cudzincov, ktorí nevedia po slovensky. Píšem naši preto, lebo tak ako každá dedina či mesto alebo miesto a jeho obyvatelia má to svoje – „naše“.
Vy ste si nikdy neuťahovali z cudzinca? Nenaučili ste ho miesto pozdravu nadávku? To naozaj? Ja áno. Mám pocit, že vzájomné uťahovanie patri k radostiam života. Je barometrom spolužitia. Aj spôsob ako si utahujeme a zčoho si uťahujeme má svoju výpovednú hodnotu.
Umelcov všeobecne považujeme za ľudí viac citlivých ako ten „neumelecký“ zbytok. Preto ma neprekvapilo, že Rómovia – umelci sa ako prví vracajú k ciganskemu duchu. Premenovaním Cigánov na Rómov sme im vlastne zobrali čosi, čo pokojne môžeme nazvať duchom, alebo esenciou. Lepšie povedané nezobrali, ale zamenili za náhražku. Všimli ste si to aj vy, ako sa stále čosi „vylepšuje“ a hlavne vymieňa? Vymenili sme (nehovoríme) aj psie výkaly za exkrementy. Rozdiel podľa slov je zjavný (ach ta predstavivosť) stačí však do jedného alebo druhého stúpiť a hneď nám je jasné, že sa jedná o obyčajné psie hovno! Vylepšujú sa aj napríklad cukrovinky alebo maslo. Nahrádzajú sa poctivé chute umelými esenciami. A ako Vám to chuti? Mne už nechuti.
A to sme urobili aj Cigánom. V mene niečoho vyššieho sme im vymenili ich pravú chuť esenciu za – akúsi umelinu.
V 2. ročníku základnej školy som mal spolužiaka Alojza. Bol to Cigáň v takom klasickom podaní.. bol o niekoľko rokov starší ako ja, pretože opakoval už po niekoľký krát 2. ročník. Sedel som s ním v jednej lavici. Chvíľu som bol nesvoj, to keď chodil špinavý a smrdel. Párkrát som mu požičal pero, až to pero jedného dňa zmizlo. Našlo sa v jeho gumených čižmách (tam sa toho zmestilo). V tej dobe som ho považoval za svojho kamaráta a po jeho čine som sa cítil podvedený. Zanevrel som na Cigánov. Prestal som sa s nim kamarátiť. Ako som postupoval do vyššieho a vyššieho ročníka, tak Cigánov pribúdalo. Vždy boli starší ako ja a v ďalšom ročníku som ich za spolužiakov už nemal. Prepadali. Pár rokov ich prevahu kazili aj „bieli“. V jednej triede som si všimol, že táto zmiešaná skupina cigánov aj bielych má úplne rovnaké správanie – teraz by sme ho nazvali ako neprispôsobivé. Učitelia však pozitívne nediskriminovali. Pravidla boli rovnaké pre všetkých.
V 6. triede som mal už iba jednu spolužiačku cigánku Kvetu, ktorá sa prisťahovala do našich končín. Bola moja rovesníčka a diktát zo slovenčiny písala lepšie ako ja. Mala staršieho brata, ktorý bol ohromný športovec a spolu sme reprezentovali školu v atletike. Boli to citeľne (aj doslovne) iné zážitky ako s Alojzom. Od Kvety a jej brata som sa dozvedel veľa o ich zvykoch a zistil som, že sú to tiež ľudia z národa zvaného ľudstvo ako ja. Obaja súrodenci pokračovali ďalej v štúdiu na strednej škole.
Prišla nežná revolúcia a s ňou móda niektorých ľudí meniť nielen názvy ulíc, ale nájsť aj tie „pravé“ dôvody zmeniť Cigánov na Rómov. Akoby kontinuita života končila, alebo naopak skokovo sa menila zmenou názvu.
V tej dobe som čítal rozsiahlu reportáž o živote „Rómov“ práve z miest - končín, ktoré som dôverne poznal. A tak, keď som bol navštíviť príbuzných bol som zvedavý, kto to prišiel miesto „našich“ Cigánov. Samozrejme, že nikto, ale tá sugestívna reportáž tak znela. Tam som stretol aj Marienku, starú poctivú ciganku, ktorá si vypracovala v blízkej fabrike dôchodok. Marienky som sa spýtal ako to vlastne je, či je Cigánka alebo Rómka. Odpovedala mi, že ona je a aj bude Cigánka a že Rómov vymysleli iba tí novinári, čo tam týždeň bývali a nechali sa cigánmi živiť a obskakovať. Jednoducho boli zneužití. Jej odpoveď mi rezonuje v ušiach neustále. Zvlášť intenzívne, keď sa hovorí o diskriminácií alebo o pozitívnej diskriminácii.
Nepovažujem sa za odborníka na rómsku problematiku a vôbec nie pre národnostné menšiny. Mám iba taký zvláštny pocit, že postavenie Cigánov v našej spoločnosti, ich kultúrne zvyky a obyčaje sme skryto zneužili pre svoje ciele a záujmy.
Je to jednoduché ako sa to dá urobiť. Najprv vymeníme ciganskeho ducha za umelú nahražku – rómsku esenciu. Miesto rovnakých práv aj povinnosti začneme pozitívne diskriminovať. V praxi to znamená dávať obrovské množstvo peňazí pre okamžitý – krátkodobý profit. (kto ale profituje?) Tej „nediskriminovanej“ väčšine sa to javí ako nespravodlivé a zlé. Pravda je však trošku inde. Spoločnosti a hlavne štátu tento stav vyhovuje a vôbec nevadí, že je to zlé v tom ľudskom poňatí.
Zisk, táto novodobá modla, nepusti.
Ja poznám málo Slovákov, ale veľa Rómov, ktorí hneď v deň keď dostanú peniaze ich všetky minú, alebo ich väčšinu. Ak budete mať cestu cez Kežmarok, tak v deň sociálnych dávok prejdite z autobusovej stanice k Lidlu (20 metrov). Doba pokročila a miesto kompletnej cigánskej rodiny s kočíkom či taškami s nákupom z miestneho obchodu v mieste bydliska , uvidíte taxíky plné dospelých Rómov s nákupom napríklad z Lidlu. Toto každomesačné „šrotovné“ pôsobí úplné rovnako ako šrotovne na auta. Zvyšuje zisky! To je aj dôvod prečo potrebujeme pozitívne diskriminovať.
„Zavedenie Rómov“ však spôsobilo ešte niečo horšie. Z hrdých Cigánov sa stala masa babrákov Rómov. Prečo babrákov? Niektorí nevedia už zabiť koňa. To je akoby Gadžo na dedine nevedel zabiť prasa! Rómov „musíme“ pozitívne diskriminovať aby vôbec žili. Dôsledok je, že sa miesto spolužitia vytvára separácia (však ako bez nej môžeme vedieť koho pozitívne diskriminovať?)
Správy o konkrétnom cigánovi Lojzovi, ktorý ukradol pero gadžovi Ľudovi už nepočujeme. O to viac však počujeme o pozitívnej diskriminácii. Vzhľadom na relatívnosť pojmov pozitivita – negativita (stačí malá spoločenská zmena) držal by som sa iba pojmu diskriminácia. A tak otázka je: Kto a z akého dôvodu ju potrebuje?
Čo sa týka mňa, ja uprednostňujem spolužitie všetkých ľudí. V našich podmienkach mi stačí ak je všetkým merané podľa rovnakého metra. Rovnosť životných podmienok nikdy v histórii ľudstva nebola. Práve prispôsobovanie sa týmto podmienkam vytvorilo historické zvyklosti, tradíciu a to čo robí dané etnikum či národ národom. Vytvára to rozmanitosť a nádheru života. Jedného dňa aj Rómovia budú rozprávať a spomínať na Cigánov, ktorí mali svoje zvyky, tradície a slobodu. Alebo Gypsy spirit už takou spomienkou je?
