Voči včerajšiemu plánu sme mali ešte dlh asi takých 6 kilometrov. Toľko to bolo do Castrojeriz, kde sme pôvodne plánovali zakončiť etapu. Podľa počtu pútnikov na ceste bolo ale jasné, že sme neboli jediní, ktorí to včera zabalili predčasne. Takmer v hromadnom zástupe sme sa z Hontanas vyrojili a každý si svojím tempom kráčal pri východe Slnka kdesi za Mesiacom.
Po hodine cesty sme sa zastavili pri ruinách kláštora Convento de San Antón. Na prehliadku bolo ešte stále ale pomerne zima, tak sme ďalej pokračovali v samočinnom zahrievaní a ukrajovali z posledných kilometrov, ktoré zostávali zo včerajška.
Pod tým kopcom pred nami sa už rozprestieralo Castrojeriz. Opäť pomerne malé, ale početnými úzkymi uličkami zaujímavo prepletené mestečko. Dorazili sme doň ešte pred deviatou, Mesiac stále visel vysoko na oblohe a na rannú rozcvičku bolo práve prejdených 6 kilometrov celkom slušný výkon.
Lenže, čo sa dá tak o deviatej ráno v takom mini meste robiť? Raňajky sme už mali za sebou a na obed bolo predsa len ešte príliš skoro. Tak sme zo dvadsať minút posedeli na lavičke a rozmýšlali, čo by sme s autom spravili, keby sme tak na ceste narazili na podobnú značku...
Odpoveď sme nevymysleli, tak sme sa pobrali ďalej.
Hneď za Castrojeriz nás poriadne zaskočil pohľad na túto "kopu". Teda z Tatier sme zvyknutí niečo také vybehnúť so zavretými očami za pár minút, ale po tristo kilometroch v nohách a hneď takto ráno... hmm...
Tesne pod úpätím ešte jeden poriadný nádych, nadhodili sme si batohy, nech nás tých 20 kíl zbytočne netlačí a za pár minút sme nakoniec predsa len stáli na vrchole - teda, on to žiaden vrchol vlastne nebol - skôr to pripomínalo náhornú plošinu v Tibete... :-D
Z jednej strany poriadný padák dole, niekto by mal až smrť v očiach a z druhej strany nič - len rovné rovno pokiaľ oči dovideli a dlhá, prázdna cesta kdesi do neznáma.
Tesne pred koncom tejto planiny (a teda trvalo poriadne dlho, kým sme ju celú prešlapali), chvíľku pred vstupom do Itero de la Vega, stála zaujímavá románska stavba a už z diaľky lákala a bolo jasné, že vo svojích útrobach ponúka čosi zaujímavé.
http://picasaweb.google.com/hgmaloney/GwenHarryOnTheCamino
Ermita de San Nicolás - kedysi kaplnka, kostol Templárov, neskôr nemocnica a útulňa pre pútnikov. Po vojne bola zničená a dlho sa nenašiel nikto, kdo by sa pokúsil vrátiť zrúcaninu do pôvodného stavu. Až nedávno sa rekonštrukcie ujali talianskí dobrovoľníci a na ich počesť, tak ako každý albergue je spravovaný dobrovoľníkmi z celého sveta, Ermita de San Nikolás je spravovaná len dobrovoľníkmi s talianským občianstvom (aspoň takýmto spôsobom to vraj z vďaky za záchranu ostalo Talianom).
Talian, ktorý tam bol ako dobrovoľník v ten deň, nás ponúkol pri vchode keksami a studenou vodou, previedol na vo vnútri, vysvetlil a popísal čo-to z histórie templárskeho chrámu a po pár vetách, keď mu došli další zvedaví pútnici na výzvedy, sme sa vydali do ďalšej dvadsať-kilometrovky.
V hospodách v Čechách zvyknú točiť pollitrák piva. Tu, v Boadilla del Camino, kde sme po dlhej a vytrvalej chôdzi konečne spravili pauzičku, sme si museli s kolesom "natočiť" obyčajnú vodu. Ešte že sme boli traja: takto mohol jeden spokojne piť a hasiť smäd za posledných 10 kilometrov, druhý točil a namiesto nôh posiloval chvíľku aj ruky, a tretí mal čas na fotenie. A samozrejme že sme sa vystriedali a každý skúsil zo všetkého.
Hneď oproti "točenej" studni vyzýval jeden železný pánko k príjemnému posedeniu na múriku. Zjavne sa mu naša spoločnosť pozdávala. Vôbec neprotestoval, len ticho sedel a sledoval. Akurát ten plecháč tam chcel sedieť akosi dlho a nie aj nie sa s nami pohnúť ďalej. Tak sme ho po pár minútach nechali a pokračovali naším smerom ďalej.
Mimochodom, až desať dní sme sa potrebovali túlať cestičkami Španielska, aby sme konečne prišli na to, kde sa podeli všetky tie rieky, potoky a riečky...
Umelo odvedené zo svojich korýt a dômyselnými umelými kanálmi, takmer až prírodne pôsobiacími, boli z nich vypracované dokonalé zavlažovacie systémy. Vlastne, my sme si najskôr mysleli, že sme konečne natrafili na rieku, v ktorej by sa možno aj plávať dalo, ale keď sme videli, ako sa kdesi popod "rieku" stratil traktor a o chvíľku nato vyšiel na druhej strane, bolo jasné, že to je len umelé zavlažovacie koryto.
A tých traktorov sa pod tou "riekou" strácalo čoraz viacej. Ešte štastie, že sa zakaždým aj tam, kdesi na druhej strane všetky postupne objavovali...
Až sme konečne došli na koniec. A ten veru vyzeral hodne zaujímavo.
Skoro to pripomínalo miniatúru plavebnej komory...
Alebo žeby umelo vybudovaný kaskádový vodopád?
Vraj som bol ten, koho v tú chvíľu boleli nohy najmenej a tak som dostal za úlohu sfoťakom to obehnúť celé dookola (ešte že stačilo len jedno kolečko), aby sme tú čudnú stavbu mali doma na fotkách z každej strany...
...teda, ešte ostal pohľad zospodu, ale to by ma k potápaniu s fotoaparátom vtedy nepresvedčil asi nikto.
Celá táto kreatúra bola vlastne akási vstupná brána do mesta Frómista a slúžila ako regulácia pre celý zavlažovací systém. Tu oficiálne končila ďalšia etapa, lenže pre nás, samozrejme ako obvykle, predstavovala len niečo cez polovicu cesty. Rozhodne sme do západu Slnka chceli trhnúť ešte aspoň pár cenných kilometrov.
Mestom sme prešli pomerne rýchlo a celá následujúca etapa, cesta z mestečka Frómista do Carrión de los Condes, bola pomerne monotvárna. Po ľavej ruke prázdna cesta a napravo jedno veĺké, nekonečné pole. Občas sa síce ukázali nejaké mini osady, ale popri tej rovnej, nekonečnej ceste niekedy aj vyšlapať pomerne krátky úsek medzi dvoma osadami trvalo večnosť.
Snáď asi aby sa nám z tej monotvárnosti nezatvárali oči, niekedy sa nám do cesty vpratali nejaké ovce, prechádzajúce z jednej strany na druhú. Stále lepšie, ako traktor pod riekou, takže vôbec sme sa nenechali v rečiach rušiť, pribrzdili sme, a vliekli sme sa za ovcami, kým nám slečny uráčili uvolniť chodník...
"Veď už to nie je tak ďaleko!", asi tak nejak sa dala pochopiť maľba, ktorá vítala pútnikov pred vstupom do malej dedinky, Revenga de Campos.
Z tých pôvodných 800 kilometrov bolo týchto zostávajúcich 475 už takmer len polovička. Vzhľadom k tomu, že sme boli na ceste desiaty deň, vyzeralo to, že cestu do Compostely prejdeme o takých 10 až 12 dní skôr, než väčšina ostatných pútnikov.
Teda, nie žeby sa nám chcelo akosi príliš plašiť, ale v septembri sa už bolo treba chystať pomaly do školy, a my sme sa stále ešte kdesi po Španielsku túlali...
Nakoniec bolo záverečným miestom našej dnešnej etapy mestečko Villlcázar de Sirga. Do oficiálneho záveru etapy, do mesta Carrión de los Condes zostávalo asi 6 kilometrov. Opäť to ale vyzeralo skôr až na zajtrajšie zakončenie.
Našli sme zaujímavú reštauráciu s možnosťou ubytovania osem ľudí. V izbe nás už čakali dvaja Poliaci, Paľo s Martou a opäť sme časť večera prekecali slovensko-poľskou konverzáciou. Francúzskam akosi do reči nebolo...
Mimochodom, viete, čo je to najväčšia drzosť? My sme vo Villalcázar de Sirga prišli na novú definíciu. Totiž, najväčšia drzosť podľa nás bola, keď sme si v potravinách oproti ubytovni kúpili dva balenia cestovín, pollitrovú plechovku paradajkového pretlaku a sýr k tomu a s takto nakupeným tovarom sme si to namierili rovno do neďalekej reštaurácie.
A šéfkuchár takmer aj z nôh spadol, keď konečne pochopil Paliho otázku, či si tie cestoviny môžeme uvariť u neho v reštaurácii, v jeho vlastnej kuchyni.
Musím uznať, že tváril sa pomerne divne. Ale nakoniec nás do tej svojej kuchyne predsa len zaviedol. On si varil svoje a obsluhoval hostí, čo mal v reštaurácii a Pali pracoval vedľa neho a pripravoval večeru pre nás troch.
No uznajte, neodfotili by ste sa aspoň s takým prima šéfkuchárom? A dokonca vraj Palimu prezradil aj jedno zo svojich výrobných tajomstiev šéfkuchára.
Samozrejme, že chutilo a spalo sa ešte lepšie. V ten večer prišla akosi poriadna kosa a boli sme radi, že nemrzneme niekde v stanoch, pod hviezdami... ;-)
.............................................................................................................................................
P.S.: Ak by sme mali so sebou krokomer, tak by sa zastavil na hodnote niečo cez 44 kilometrov, ktoré sa nám podarilo za deň uraziť. Celkovo sme sa od St. Jean Pied du Port vzdialili už na pekných 355 kilometrov. A ďalších takmer 50 nás čakalo nasledujúci deň.
