Nás v to ráno prebudili hlavne dva druhy divných zvukov. Ten prvý, to bolo padanie vody na strechy stanov. Teda nie žeby sme nikdy nepočuli padať vodu na stan, ale koho by už napadlo, že v Pyrenejách može pršať aj celé dva dni po sebe!
Ono to síce na fotke vyzerá, že sme sa zobudili do super nádherného počasia, ale verte, že to bolo len na pár minút - ako sa vraví, na oklamanie súpera!
Zdrojom toho druhého zvláštneho zvuku boli napodiv ĺudia...
Ľudské hlasy zneli všade okolo!
Stačil ale jeden pohľad zo stanu a všetko bolo jasné. To sa všetkými možnými rečami vzájomne zhovárali okoloidúci pútnici. Opäť sa raz potvrdila ta stará známa pravda, žeak si večer v tme rozložíte stany s presvedčením, že ste našli úžastne kľudné miesto na bivák, dostatočne rovné, nie príliš veterné, ďaleko od turistických chodníkov a ťažko viditeľné z okolia, verte, že to tak určite nie je! Buď ste nocovali priamo na cintoríne, alebo potom na očiach celej dediny.
A tak to bolo v aj s nami. Nám sa tie stany podarilo rozložiť snáď na tom najnemožnejšom mieste vôbec. Celé južné Francúzsko malo na nás výhľad...
V jednej veci sme to mali ale predsa len uľahčené... Žiaden problém v rozhodovaní, čo obliecť na seba - aj tak bolo všetko mokré. Narýchlo len pobaliť stany, komu by sa s tým v tom daždi chcelo trápiť, pohadzať to do batohov - v tej začínajúcej hmle sme ich aj tak už len sotva našli - a hor sa na to! Ďalších ktovie koľko kilometrov...
A samozrejme na lačno, mokrý chlieb sa v ruke predsa držať nedá...
...ale uznajte, to musel byť poriadne hladný pútnik, čo zvládol takéto sústo.
My sme aspoň využili každý vodný prameň a zaliali hlad pohárom studenej vody. To nepočítam ešte to zalievanie vodou, o ktoré sa nad nami staral vytrvalý dážď.
A len šlapať a člachtať v tej vode. Takmer 15 kilometrov cesty a nikde nič...
Teda okrem hmly, pár oviec, čo sa páslo aj na tým najneprístupnejších miestách a samozrejmepútnici. Ale tých sme my väčšinou videli len chvíľu, aj to len zozadu. Za moment sme ich vždy dobehli, predbehli a viac sme sa nevideli.
Sám neviem, čo nás hore tým kopcom tak hnalo. Asi presvedčenie, že tam, kdesi v diaľke, už predsa nemôže pršať...
Zakrátko sme vystúpali na vrchol (necelých 1500 metrov), potom pár kilometrov priamo po hrebeni a okolo pol dvanástej sme už prekročili hranicu so Španielskom a začali pomaly klesať do doliny. Lenže čím viac sme klesali, tým vačšie množstvo mrakov sa objavovalo nad nami a o to väčšie more vody pod nohami.
Všadeprítomné žlté smerovky a červeno biele "tatranské" značky nás ale neomylne viedli k Roncesvalles.
Cestou, necestou... Raz po súkromnej záhrade, neskôr priamo cez dvor, občas popod lešenie, drevené lávky a všetko možné.
Napokon sa pred nami z hmly postupne vynorilo asi tak 5-domkové Roncesvalles. Andrej si zaznamenal 26 prejdených kilometrov,...
...doplnili sme zásoby stále viac obľúbenej pitnej vody - tej NEpitnej bolo naokolo ešte požehnane (a stále pribúdala)...
...trochu hodili okom po tých piatich domčekoch, čo tam stáli, pretočili sme si mapku na list č.2...
a člachtajucími topánkami sme vykročili do druhej etapy. Veru bolo z čoho uberať.
Začali sme cestou lesom a opäť sa Murphy trafil - len čo sme do toho lesa vošli, prestalo pršať. Viete kedy znovu začalo? Správne, len čo sme z neho vyšli.
Prvou plánovanou zastavkou bolo ale španielské supermercado, a všeci traja sme dúfali, že ho nájdeme skôr, ako si celé Španielsko ľahne na popoludňajšiu siestu a všetko v krajine sa nedobitne zatvorí. Skúsili sme to v podstate v jedinej dedinke, ktorá sa naskytla, v Burguette, lenže samozrejme... Neskoro! Všetko zatvorene!
Tak som sa na španielske supermerkado zahral ja, vytiahol varič, ďalšiu (tentokrát už predmočenú) sáčkovu a obed uvaril priamo v parku na lavičke.
Neverili by ste, koľko energie dodá taká jedna sáčková... ,-))
Hneďsa šlapalo lepšie... Aj topánky nejak vyschli!
...ale tak voda je predsa len voda! (tá pitná samozrejme)
Takže sme ju dopĺňali kde sa dalo. A kôli vode sme išli aj po členky do vody...
Les a uprostred ničoho bránička. A takýchto scén tam bolo neúrekom. Vždy pred bráničkou pribrzdiť, otvoriť, prejsť, otočiť sa a opäť zatvoriť...
Pekný zdržovač času to bol... :-D
Je to asi paradox, ale len čo prestalo na chvíľku pršať, prvé čo sme hľadali, bola voda.Vraj že sa treba aj občas umyť...
Vyčistiť topánky od blata, poriadne zaviazať (vraj nás troch sa dá poznať už aj podľatoho, ako si topánky viažeme...) a vykročiť smerom k ďalším kilometrom.
S vodou, kompasom, pohárom a kefkou vždy poruke...
A kto nájde na tejto fotke modre nebo, má u mňa čokoládu! ;-))
Tak tak, správnym smerom ideme...
Takýchto kamenných háld tam bolo nespočetne... Tu sa asi pútnici zbavovali 'nadbytočnej' záťaže, ktorú ešte pred dvoma dňami považovali za nevyhnutnú. A našlo sa tam všeličo,od pier a zápisníkov, až po všemožné fotografie, či oblečenie (aj kreditku som videl).
My sme ale nevykladali nič, to sme len chvíľku posedeli...
Jedna z hádanok pre Jozefa: Takže Jozef, čo s takou značkou?
(ak by si detailnejší záber potreboval, je to Zubiri, severné Španielsko ,-)) )
Zubiri sa nakoniec stálo posledným navštíveným miestom v ten deň. Predstava, že by sme to museli opäť niekde prenocovať v zmočených stanoch bola prebitá nápadom zabivakovať v jednom prístrešku priamo v dedine.
Vypýtali sme si oficiálne povolenie od pani domácej - teda poriadne sme sa naň načakali, pretože tá sedela doma a telefonovala. A to sme my vtedy ešte nemohli tušiť, že v Španielsku sa telefonuje snáď aj niekoľko hodín. Nakoniec ale všetko bez problémov. Doma nám nabila mobil (po dvoch dňoch sme teda boli opäť "mobilní") a baterky do fotoaparátu, takže výbava bola už definitívne pripravená na ďalší deň pochodu.
V batohu sme dokonca mali aj niekoľko lezeckých prusíkov (tenké, pomerne krátke lanko), že veď sa na niečo možno zídu... Tak ich brat pozväzoval dohromady, karabinkami prichytil podstrechou a hneď bolo kde stany sušit.
Ja som zatiaľ získaval stále lepšiu prax vo varení sáčkových polievok!
Nedá si niekto?
Potom už len rýchlo spraskať večeru, štipcami (áno, aj tie sme mali :-D) upevniť stany a oblečenie na šnúre a opäť zaľahnúť do spacákov.
Bohužiaľ, to sme ešte netušili, že ten náš 'geniálny' prístrešok bude v podstate horší aj ako deravý stan. No koho by večer, v tme, napadlo kontrolovať, či strecha pod ktorou spíte, nemá náhodou vážny nedostatok - samé diery!
.............................................................................................................................................
P.S.: Zelenou farbou je značená pútnická cesta. O trištvrte na deväť sme zaľahli do spacákov. V zápisníku bolo zaznamenaných 36 prejdených kilometrov za tento deň, 50 km celkovo.
