O ôsmej ráno sme už po mačacích hlavách kráčali popri hlavnej výpadovke z mesta a v nenormálnom hluku niekoľkých tisícov osobných a nákladných áut, ktoré prešli okolo, sme sa blížili k samotnému centru mesta Burgos.
Je zvláštne, že aj napriek včerajšiemu pocitu, že sme stanovali takmer priamo v centre, trvalo nám to skoro hodinu a pol, kým sme sa dopracovali aspoň po označenie začiatku mesta. Po iné dni sme už takto mali za sebou aj niekoľko menšich dedín, osád a samozrejme pauzičiek. Žeby prekliatie veľkomesta? :-D
A to samotný prechod mestom sa tym pádom práve ešte len začínal. Najprv priemyselné zóny, neskôr početné nákupné centrá, potom sídliska a po hodne, hodne dlhom čase sa konečne začali objavovať aj budovy, ktoré sa svojím vzhľadom dali zaradiť do ďalekej minulosti a začínalo byť jasné, že známe historické centrum mesta Brugos je na dosah.
To postupné približovanie sa k centru (a to sme to chodenie pritom nijak neflákali), trvalo pekných pár hodín.
Bolo niečo pred jedenástou, keď sme sa konečne ocitli v historickom jadre mesta.
Niekdajší kláštor Sv. Jána, v priestoroch ktorého momentálne funguje Múzeum Marceliano Santa María, známe hlavne vďaka niektorým významným dielam jedného španielského maliara z Burgosu, bolo akousi prvou zastávkou v centre.
V objekte kláštora sa navyše nachádzajú pôvodné základy prvej baziliky, ktorá kedysi stála na tom mieste, a tiež pôdorysy originálnych múrov kláštora.
Od múzea to bola už len chvíľka a dostali sme sa na hlavné námestie, s hlavnou pútnickou katedrálou uprostred. To je práve to miesto, ktoré je označované aj ako prvá tretina cesty do Compostely. Druhá končí v Leone, koniec je v Compostele.
Vraj som tam mal pozdraviť nejakého pútnika, napísal mi Matushiq, ako odpoveď na SMS, že sme konečne "dobili" Burgos. Pár minút som potom okolo celej katedrály hľadal nejakého "stáleho pútnika", ktorý tam mohol byť už aj v čase Matúšovej cesty. Žiaden tulák ale nikde nesedel! Až v Prahe som sa potom dozvedel, že tym pútnikom bola kamenná socha pútnika pred vstupným priečelím katedrály...
Prázdne námestie pred katedrálou, sme vyplnili my traja a naše tri batohy a niekoľko hodín sme len sedeli a sledovali život španielských obyvateľov vo veľkomeste. Pokračovať ďalej sa nám akosi stále nechcelo a tak sme si užívali snáď jednu z najdlhších pauz vôbec.
V pôvodnej vstupnej mestskej bráne sme navyše stihli zaujímavú fotografickú výstavu, venovanú rozdielom a rozdielnosti krajín moderného a tretieho sveta. Vlastne, cez tu bránu sme prešli len kôli tomu, že sme chceli odoslať pár pohľadníc a jediná pošta, ktorú sme našli v mape, bola práve týmto smerom - mimo centra.
A tak sa nám naskytla aj možnosť na pár dodatočných pohľadov a zaujímavých záberov na Burgos, a to z miest, ktoré obyčajní pútnici, ktorí neodosielali v tomto meste žiadne pohľadnice, nemohli vôbec vidieť. :-D
...
A to nehovoriac ani o super gitarovej hudbe, ktorú len tak ponúkali okoloidúcim rôzni umelci, sediac pozdlž cesty vedúcej na poštu. Takto som si vždy predstavoval Španielsko...
Tak, pohľadnice už boli na pošte, výstava vo vstupnej bráne obzretá, život španielčanov na námesti odsledovaný, počet pútnikov, ktorí nás zatiaľ predbehli spočítaný (to aby sme presne vedeli, čo potrebujeme dohnať), a nás už len čakala posledná (ale najzaujímavejšia) úloha pred tým, ako sme sa mohli konečne vydať ďalej na cestu a pokračovať do Compostely.
Tou poslednou úlohou (pečiatky v našich Credentials sme už samozrejme mali dávno za sebou) bolo (ako vždy v čase obeda) vyhľadať supermarket, nakúpiť potraviny, následne nájsť nejaké vhodné miesto na obed a pustiť sa do dopĺňania kalórii na zvyšok dňa.
Potom už nikomu nič nebránilo pokračovať opäť v ceste...
Mimochodom, traja vysokoškoláci prejdú mestom Burgos a nezastavia sa pozrieť na univerzite? Navyše univerzita nádherne vkomponovaná do pôvodných základov a starých budov, bola naozaj dobrým lákadlom.
Ide síce o pomerne mladú (až veľmi mladú) univerzitu, založenú v roku 1994, po rozdelení univerzity vo Valladolide, samotné umiestnenie univerzity na mieste bývalej nemocnice pre pútnikov, "Hospital del Rey", založenej v roku 1195 Alfonsom VIII. a vkomponovanie učební do historických budov z 12teho storočia, je neodolateľné. No a hlavne v prípade, že jeden z nás bol architekt a ten druhý designer.
Nebyť toho, že ich po čase vytiahnem odtiaľ za ruky, sú tam snáď dodnes... ;-D
Vstup do jednej z fakúlt univerzity a štúdijné oddelenie s možnosťou získať ďalšiu pečiatku do naších credentials. Hmm, tam sa tak raz vydať študovať na Erasmus...
Nuž, miestami to vyzeralo aj takto. Pre pútnikov, ktorí tadiaľ prechádzali v časoch vytrvalých dažďov, to bola celkom ideálna strecha! Ale diaľnicu sme rýchlo stratili z dohľadu a opäť sa okolie vrátilo do normálu, teda tak, ako sme si na to zvykli doteraz.
Táto etapa bola veru poriadne dlhá. Bolo už pol štvrtej, keď sme sa dostali do Rubé de las Calzadas, čo bol v podstate ešte len 19. kilometer dnešnej cesty (ten Brugos poriadne dokázal zdržať), a v rámci etapy sme neboli asi ešte ani v prvej tretine. Bolo nám všetkym trom jasné, že zvyšok etapy budeme dokončovať na druhý deň ráno...
Do ďalšej osady, teda miesta s príjemnou studenou vodou a nejakým tým drobným chládkom na pauzu, to bolo takmer 9 kilometrov. Neostávalo nič iné, len vytrvalo si to do Hornillos del Caminodošlapať...
Nakoniec sme tam dorazili až po pol šiestej večer. Aj napriek pomerne neskorému času bolo Slnko ešte vysoko a celkom dobre pieklo. Dokonca sa zdalo, že čím je nižšie, tým je všade teplejšie. A najbližšie vhodné miesto na ďalšiu drobnú pauzu bolo opäť takých dobrých 10 kilometrov ďaleko...
...takže so Slnkom pomaly zapadajúcim za horizont, sme pomaly kráčali ďalej a ďalej.Na ceste už samozrejme nebol nikto, okrem nás troch. A planina po ktorej sme išli poskytovala nadherný výhľad široko-ďaleko na všetky strany.
Zrazu sa pred nami objavila zaujímavá ubytovňa. V mape niečo poznačené bolo, ale na ubytovňu sme to veru netipovali. Priamo na prázdnej planine bol domček, uprostred ničoho. To bol albergue San Bol, bez vody, bez elektriny, v podstate len miesto pre dvanásť ľudí na jednú noc. Výšku Slnka sme ale zhodnotili za ešte dostatočnú a navyše bol San Bol zapĺnený pútnikmi na maximum, takže len po krátkej pauze a čerstvej vode sme pokračovali ďaľej v ceste.
V našom prípade bolo celkom jedno, kam dôjdeme. Nepotrebovali sme sa viazať na žiaden albegue v najbližšej dedine (aj tak bola najbližšia tak najskôr za 5 kilometrov). Stany, zbalené v batohoch na pleciach, dodávali pevnú istotu, že miesto na spanie nejaké určite bude.
Tých spomínaných päť kilometrov nám ale ubehlo pomerne rýchlo a pred nami sa objavila malá dedinka Hontanas. Z ničoho nič sa zrazu zem pod nohami prepadla z planiny do doliny a v doline sa rozpreztrela malá osada. Naozaj, z diaľky to vyzeralo len ako jeden súvislý horizont. O to viac nás to milo prekvapilo.
Spočiatku sme ani nemali v pláne sa tam zdržovať, a to aj napriek tomu, že Slnko pomaly začalo zapadávať. Ďalšia súčasť našej výbavy, čelovky s podriadne dobitými baterkami ale naznačovali, že ani "tma ako v rohu" nebude v našom prípade nejaký zvlášť ťažký problém. Takže sme boli odhodlaní pokračovať ešte aspoň pár kilometrov vpred.
Hontanas nakoniec ale na nás tak zapôsobil, že padlo jednoznačné, trojhlasné rozhodnutie, že tam ostávame na noc. A zvyšok si teda došlapeme na druhý deň. Nebolo treba ani dlho vyberaťz dvoch ponúkaných albergue v meste. Ten visutý prechod nad ulicou nás upútal natoľko, že sme si to namierili priamo tam...
Na večeru zmizlo opäť ďalšie balenie šáčkovej polievky (dúfajúc, že nikto nevkročí do izby, kým tam bude horieť prenosný varič), dalších 150 gramov zo záťaže teda zišlo dole. A k vylepšeniu chuti sa podával "tekutý chlieb" - ako teda hovoria niektorí belgičania poháru s pivom.
... (západ Slnka a len pár minút po)
A takto vyzerala po západe Slnka cesta, ktorá nas čakala nasledujúci deň ráno...
.............................................................................................................................................
P.S.: Dnešný kilometrový účet sme nakoniec ukončili na hodnote 37 kilometrov v malej, útulnej osade Hontanas. Predsa len ten Burgos nás asi spomalil a na tú tradičnú priemernú štyridsiatku sme tentokrát nestačili. V celkovom meraní sme ale mali za sebou už niečo cez 310 kilometrov. A prvá tretina cesty bola už ďaleko za nami.
