Namiesto piatej-šiestej hodiny ráno, ako by sa nás snažili zobudiť kdekoľvek v ubytovni, tu sme vstávali až keď hodinky ukazovali tamer štvť na deväť ráno.
A v čase keď sme balili stany, prví pútnici, ktorí nocovali v Astorge, boli už dávno pred nami.
Bez raňajok to samozrejme nešlo ani tentokrát a keď sme konečne vyrazili na cestu, bolo už takmer poludnie. Vlastne štvrť na jedenásť - aby to bolo presné! ;-)
Až do poludnia nás čakalo len "suché" kráčanie prášnou prírodou, sem-tam nejaká drobná obec, osada. Do prvej sme vlastne došli ešte skôr, než sme sa stačili rozhýbať. Santa Catalina de Somoza bola asi len 500 metrov od miesta, kde sme mali postavené stany.
Neplánované pribrzdenie, pauzička a potom opätovný pokus o štart dnešnej etapy, by nám asi zbytočne ubrali príliš veľa síl, takže Santa Catalina de Somoza sme si obzreli len tak, medzi krokmi. Ďalšie štyri kilometre sme prešli za necelú hodinu a boli sme tak v ďalšej zaujímavej osade, v El Ganso.
El Ganso je pre pútnikov zaujímavá práve kôli celkom zachovalej kaplnke Iglesia de Santiago. Hlavne námestie bolo síce práve v rekonštrukcii, takže príliš efektné fotografie z toho neboli, ale impozantná stavba vynikla aj napriek tomu.
Ešte jeden osem kilometrový úsek a boli sme tak v závere oficiálne dvadsiatejprvej etapy cesty do Compostely. Boli sme v Rabanal del Camino. V našom prípade sme ale na ceste boli ešte len pätnásty deň.
Bol práve ideálny čas na obed, krátko po jednej, ale akosi sme si opäť jednohlasne zvolili možnosť vrhnúť sa po krátkej prestávke na ďalšiu etapu a pokračovať ešte nejaký ten kilometer, kým si spravíme obedňajšiu prestávku.
V prvom rade neboli suroviny, z ktorých by obed šiel pripraviť, za druhé, neexistovala žiadná možnosť niečo kúpiť, pretože tradične, v Španielsku je popoludní zatvorené úplne všetko. Snáď aj centra prvej pomoci. :-)
Najdoležitejšie ale bolo, že malá poznámka pod čiarou v našom sprievodcovi upriamila našú pozornosť na starú, bájnu Gáisku reštauráciu vo Foncebádone.
A to nebolo zase až tak ďaleko, že by to nestálo zato.
Chýbalo síce dobrých šesť kilometrov, ale vôňa teplej polievky a chuť studeného piva majú zvláštnu moc a kto to zažil, tak určite pozná. A práve to nás hnalo rýchlo vpred. Dobehli sme našu známu kamarátku a pútničku z Francúzska, Anne Caroline, opäť sme si vymenili pár drobných viet, povzbudení a nových informácii a zvyšok rozhovoru sme si odložili na ďalšie príležitostné stretnutie, o ktorom bolo isté, že príde a to už čoskoro. A po pár krokoch sme ju opäť nechali za sebou. Veď sa ešte uvidíme.
O druhej popoludní sme ale z tej náročnej kombinácie teploty a nášho tempa potrebovali mierne schladiť, nášťastie sa priamo v strede cesty ponúkal kamenný bazén so skvelou ľadovou vodou. Teda plávať, to tam nešlo, ale ponoriť sa po pás do vody a osviežiť batérie do ďalších kilometrov, tak na to to bolo ako stvorené.
Procedúru schladenia sme zopakovali hneď niekoľkokrát, ale podľa počtu pútnikov, ktorí sa začali hromadiť pred "bazénom" bolo jasné, že nie sme jediní, ktorí prišli na tú geniálnu myšlienku využitia niekoľkých kubíkov studenej vody v bazéne. Posledné ponorenie, chvíľku zadržať pod vodou dych, nech to má svoj účinok a pokračovali sme smerom na Foncebadón.
Tradičné Gáiske príbytky sa objavili už zdiaľky a netrvalo dlho a aj samotná vôňa spomínanej polievky a piva nabrala skutočné, reálne rozmery.
La taberna de Gaia, Foncebadón, tak sa volala reštaurácia, kam sme dorazili okolo pol tretej. Polievka a pivo bola samozrejme okamžitá voľba bez premýšlania, ale to premýšlanie prišlo súčastne s momentom, keď pred nás postavili tri misy s polievkou...
... vyzeralo to pomerne dosť zaujímavo. Chutilo to tiež vynikajúco. Neboli sme ale schopní rozoznať vpodstate ani jednú ingredienciu v polievke. Nakoniec sme sa dohodli, že to radšej nechceme ani vediet a zapamätáme si skôr len tu skvelú chuť a zaujímavú vôňu. :-D
V reštaurácii sme zostali až do štvrť na štyri. Podľa mapy bolo jasné, že nasledujúci úsek bude pomerne dlhé, vytrvalé stúpanie a prechod cez rozsiahlé pohorie. Vystúpať síce do výsky cca 1400 metrov nad morom nie je pre troch Tatrancov nič moc, ale keď má už človek v nohách okolo 600 kilometrov, tak úplne jednoduchý oriešok to až tak zase tiež nebol.
Dĺžkovo sa jednalo o úsek dlhý asi 10 kilometrov. Jediná zastávka s prístupom k pitnej vode bola kdesi v polovici, ďalšia potom až na záver, na samom vrchole. A ešte ani ten vrchol nebol miestom, kde sme plánovali skončiť.
A práve v polovici stúpania, po asi piatich kilometroch to začalo byť zaujímavé. Dostali sme sa totiž k miestu, o ktorom sme veľa počuli už dávno predtým, než sme sa na púť ešte vydali. Takéto miesta voli vlastne tri. Tým prvým bol kláštor, z múrov ktorého tieklo vynikajúce víno Bodegas Irache ( to sme mali za sebou už po prvých pár kilometroch - krátko po prechode cez Estellu), potom miesto, ku ktorému sme sa práve blížili, a ešte jedno prekvapenie, na ktoré sme boli zvedaví najviac, ale to nás čakalo až ako odmena úplne na záver.
Bolo asi štvrť na päť popoludní a pri schádzaní dole mierným kopcom, v jednej zákrutepred nami vyrástol legendárny albergue, niečo ako "free-style" útulňa a ubytovňa zároveň - pre pútnikov známa ako Manjarín.
Pre mnohých ide o vyhľadavané miesto, s možnosťou odpočinku, zahnania hladu, či dokonca prenocovania. Všetko ale samozrejme v trochu netradičnom, trampskom štýle. Voda je k dispozícii len z kamennej studne, pred vstupom je zavesený kotlík, v ktorom sa takmer neustále zohrieva polievka a postele, to sú jednoduché drevené prične pokryté slamou.
Vo vnútri čakal skvelý, príjemný personál, jednočlenný samozrejme.
S chlapíkom sme si skvelo pokecali, zodpovedali pár tradičných otázok, typu odkiaľ sme, odkiaľ ideme, a ako dlho sme už na ceste. Pri tej poslednej otázke sme si najprv myslel, že nechápeme, potom sme ho chvíľku presviedčasli, že chápeme správne a že odpoveď je naozaj "len" 15 dní. Samozrejme otázka že kam máme namierené, bola uplne zbytočná, takže sa ani nespýtal. A aby chlapík pasoval do netradičného albergue, musel aj náležite vyzerať a najlepšie by ho asi popisoval výraz " pravý zálesák ".
Strávili sme tam asi 15 minút, obzreli si to všade dookola, odfotili aj "nedoležitý" personál a opäť sme sa vydali smerom do hôr, na vrchol...
...a ako to na vrcholoch vačšinou už tradične býva, aj tu sa nám naskytol úžastný pohľad, kamkoľvek sme sa pozreli.
Na naše Tatry to síce nemalo, ale určité čaro v tom bolo skryté aj napriek tomu. Vyzeralo to nádherne, ale keď si človek uvedomil, že všetko to bude musieť ešte prejsť, prešlapať krok za krokom, nohy z toho mierne opäť zaboleli... :-)
...
Potvrdila sa známa pravda, že dole kopcom to býva často náročnejšie, než opačným smerom. A tempo chôdze sa taktiež úmerne spomalilo. Tropické teploty ale poklesli tiež a tak so Slkom aj napriek neskorému času pomerne ešte stále vysoko, nám tie posledné kilometre dňa ubiehali celkom príjemne.
Nohy poriadne boleli, prameň s pitnou vodou sa už dlho neukázal a aj posledné zásoby začali dosahovať minimálnu úroveň.Pred nami sa ale našťastie objavili prvé malé horské osady a práve v tej prvej, ktorá sa nam bude páčiť, sme sa pre dnešok rozhodli dnešnú cestu do Compostely ukončiť.
Cez prvú, El Acebo, sme len pomalým tempom prešli, žiadnu príjemnú ubytovňu s možnosťou prenocovania sme totiž nenašli. O necelé tri kilometre, okolo siedmej večer, sme ale prechádzali v poradí druhou osadou, Riego de Ambrós a tam sme už albergue naozaj našli.
O pol siedmej večer sme stáli pred domom, kde sme sa rozhodli na noc zložiť a prespať. Albergue bol úplne prázdny, takže miesto sme si mohli vyberať.
Vcelku zaujímavo riešený interiér. To vlastne dvom párom oči, architekta a dizajnéra, nemohlo újsť bez povšimnutia. A až raz bude niekto v týchto končinách, tak Albergue de Peregrinos v Riego de Ambrós môžeme určite len a len doporúčiť.
Využili sme aj prázdnu kuchyňu, na večeru bola paradajková (samozrejme sáčková) polievka a dokonca so surovín, ktoré nám poskytol majiteľ, bolo dokonca aj horúce kakao. Vynikajúci drink na zakončenie dňa, dočerpanie energie a dobrý spánok.
Bolo takmer desať hodín, keď sme pomerne vyčerpaní z celodenného pochodu horami, konečne zaľahli do postele. A čo nás čaká ďalej, tak to sme si nechali až na zajtra. Tešilo nás totiž vedomie, že síce nocujeme v albergue, žiaden skorý ranný termín na vypratanie nám tentokrát nehrozil. Kedy ráno vstaneme, záležalo úplne len na nás...
.............................................................................................................................................
P.S.: Denný účet prejdených kilometrov sa tentokrát zastavil na hodnote "len" 31 kilometrov! Celkovo sme tak boli niečo viac ako 540 kilometrov za miestom, kde sme púť začali, za St. Jean Pied d. Port.
