Opäť nasledovala ta známa a neodmyslitelná procedúra postupného skladania a balenia.To sa už ale po ceste prevaľovala jedná skupinka pútnikov za druhou. Od Viany, najbližším mestom smerom späť, sme boli "len čo by kameňom dohodil", a tak pútnici, čo si v Albergues privstali ešte o niečo skôr ako my, mali už čo-to za sebou.
Vzhľadom k nášmu sebavedomiu, že " veď aj tak ich za pár minút dobehneme a predbehneme ", nám to ale bolo úplne jedno. Každého pútnika, ktorý zatiaľ prešiel okolo, sme len slovami " Buen camino! " a " See you later!" pozdravili a pokračujúc v balení "našej ubytovne" sme sledovali, ako mizne za horizontom.
Veď sa ešte uvidíme...
Konečne už všetko malo svoje miesto v jednom z troch batohov a my sme boli pripravení naložiť si spálňu, obývačku a kuchyňu na chrbát a vyraziť. Teda skoro... Akosi nás zabrzdil nápad, už ani neviem z ktorej hlavy tak zrazu prišiel, že čo tak si dať na ráno horúcu čokoládu?
Nápad síce vynikajúci, ale kedže najbližšie sa dala kúpiť aspoň tak 5 kilometrov odtiaľ, museli sme si ju spraviť sami. Vody a plynu bolo našťastie dosť, nakoniec práve kôli tej vode sme stanovali na tom mieste, a keď sa po chvíľke usilovného hľadania našli aj tie tri nezvestné vrecka s kakaom, mohlo sa čarovať.
Varič čoskoro už tichúčko blkotal na lavičke, hneď vedľa cesty a keď voda konečne zovrela, chuť horúcej čokolády vystrela nielen nás, ale vôňa šíriaca sa okolím zdvihla tep aspoň polovičke turistov, čo prechádzali okolo. Nakoniec sme predsa len do ďalších kilometrov vyrazili s doplnenými energetickými zásobami.
Ešte dopoludnia sme mali doraziť do Logrona - opäť jedného z tých výrazne väčších miest. Odhadovali sme to tak 6, maximálne 8 kilometrov, cesta bola ale pomerne pustá a monotvárna a veľkomesto sa len pomaly plazilo z horizontu smerom k nám. A zakaždým, keď to už vyzeralo, že sme konečne tam, další mini-kopec a traverz okolo...
Nakoniec ale predsa. Mesto bolo už na dlani a v prvom dome, ktorý sme míňali, nás privítali s prichystanými nedeľnými raňajkami. Prestretý stôl, čerstvé pečivo, marmelády a horúci čaj. Mali sme už síce v sebe tú energetickú bombu - rannú horúcu čokoládu -ale raňajky su predsa len raňajky a tak sme hodili batohy ku vchodu a uvelebili sa za stolom. Zase nie na celý deň. Stôl bol pomerne malý a keď sa z diaľky začali približovať hlasy ďalších hladných pútnikov (alebo hlasy prázdnych žalúdkov?), uvoľnili sme miesta a pokračovali mostom cez rieku...
...to bol v podstate oficiálny vstup do mesta. Tentokrát ale nič z tých našich trojkategoriových kamenných mostov. Iba riadny, železo-betónový - proste veľkomesto... Ale čím hlbšie sa doň človek ponáral, tým krajšie veci nachádzal.
Keďže ranná dohoda znela len jedná etapa na dnešný deň, a na námestí v Logrone sa ešte ani len neschyľovalo k poludniu, nebolo sa kam ponáhľať. Na tých plánovaných 35 kilometrov ostávalo do večera ešte kopec času. Pri prvom prameni, na ktorý sme narazili, sme zložili batohy, a predychávajúc prvých zahrievacích 8 kilometrov sme sledovali dianie - teda skoro žiadne - na námestí.
Nakoniec sme tam strávili skoro hodinu. Taká poriadná pauza je síce fajn, ale potom to opäť rozchodiť a dostať sa do tempa... No, my už vieme svoje.
Prechodom cez mestské hradby sme opustili starú časť a pred nami sa do výšky vytiahli sídliská (toto bez fotografii, tie sídliská sú všade rovnaké ;-)) ). Samozrejme, pravdepodobnosť, že natrafíte na supermarket na sídlisku, je výrazne väčšia, ako v centre mesta a tak sme hnaní takmer istotou pridali do kroku.
Nebolo nutné ani hľadať. Jeden zo supermarketov nam udrel do oči takmer okamžite. Dvakrát udierať našťastie nebolo treba, to sme už boli vo vnútri a v regáloch vyberali veci, ktoré by sa dali považovať za vhodné na nedeľný obed. Teda výber bol jasný už dávno predtým - bagety - išlo len o to, že čo k tomu.
Sadnúť na lavičku hneď tam, vedľa cesty, nemalo tu správnu nedeľnú atmosféru. Vlačiťale so sebou tie bagety dalších niekoĺko kilometrov sa zase nikomu nechcelo. Nakoniec, rozumný kompromissa zdal park na okraji mesta.
Časovo sme to ale opäť neodhadli, pretože zatiaľ čo my sme obedovali a batohy nám odpočívali o pár metrov ďalej, po parku sa už na korčuliach a bicykloch preháňali a nadbytočné kalórie palili stovky obyvateľov Logrona.
Tí sú ale na také už zvyknutí a my sme si zvykli hneď... :-D
Nakoniec, s takým výhľadom a Slnkom (po prvých dňoch v búrkach sme aj už aj zabúdali, ako vyzerá)neustále nad nami, komu by sa aj chcelo pohnúť preč. Podľa prepočtov nám stále vychádzalo, že času je dosť.
Ale aj sedenie raz unaví, tak sme pred jednou konečne vyrazili a Logrono sme na tento rok určite definitívne opustili. Cestou sme ale naďalej stretávali cyklistov a nedelných výchadzkárov...
...všetci si totiž za cieľ vybrali rekreačnú vodnú nádrž asi 5 kilometrov za mestom. Každým krokom bližšie a každou minútou teplejšie. Rozhodnutie bolo teda jednoznačné, len čo dorazíme k priehrade, budu plavecké preteky. Nakoniec nám plány pokazila tabuľka s odkazom: " Zakaz plávať! "
Chceli sme využiť štandardnú a vcelku rozumnú výhovorku, že sme to v španielčine nedokázali prečítať, ak by teda niečo. Háčik sme ale objavili pri podrobnejšom preskúmaní tabuľky - žiaden nadpis sa na nej totiž vôbec nenachádzal. Celý odkaz bol len jeden farebný obrázok. A vyhovárať sa, že sme nerozumeli španielskému obrázku, sa nám zdalo málo presvedčivé, takže nakoniec z rozplavb a samotných pretekov úplne vzišlo.
Skúšali sme si to potom neskôr vynahradiť v kamennom umývadle, ale už to nebolo ono! Predsa len v jazere sa lepšie pláve. Ale na schladenie, ako stvorené!
Navarrete - prvá dedinka do ktorej sme sa po dlhom pochode z Logrona konečne dostali. Boli sme asi 20 kilometrov od poslednej stanovačky a v hlave sme mali Navarrete zabetonované ako prvú polovicu.
Tri hodiny popoludní a byť ešte len v polovici, to asi nie je najlepšia vizitka. My sme sa ale len rozbiehali, takže úplne v kľude. Slimačím tempom sme ešte prešli dedinku, pri prameni opäť počkali na kamaráta z Dánska (ten putoval aj so svojím psom - vlčiakom - na chrbte s vlastným psím batohom).
Vždy sme ho pri vode počkali, dali sme mu krátky nádskok a po kilometri ho opäť predbehli. Tentokrát ale s vedomím, že už sme zahriatí, rozlúčili sme sa, dali mu opäť pár minút nádskok a zakrátko sme ho predbehli posledný krát.
Ostávalo ešte okolo 15 kilometrov, pomerne suchou a prázdnou krajinou. Samozrejme občas s mini prestávkami. Pár z nich sme využili aj na stavanie "tatranských mužičkov". Ale tých tam bola celá kopa.
V tomto mieste bolo putovanie ale celkom zaujímavé. Cesta hneď vedľa diaľnice a o pár metrov neskôr po diaľnici už ani stopy. Pár ďalších krokov a zase diaľnica (mimochodom, možno Jozef bude vedieť, čo je toto za čudo).
Tá druhá fotografia je ešte z námestia v Logrone. Ale tak, kde som ju mal dať, keď nemala pár?
Takáto pahorkatina, ktorú sme mali pred sebou, vytvárala občas hodne klamlivý dojem. Pred nami krásna rovina až k horizontu, ale človek urobí pár krokov navyše a zistí, že tie dve roviny sú rozdelené poriadnou dolinou, ktorú treba najprv preliesť.
A takých dolín a doliniek tam bolo neúrekom.
Z mapy a vysielača v diaľke bolo ale jasné, že sa blížime k Alesón.
Opäť síce len mini dedinka, ale v hlavách zakorenená už ako "skoro-cieľ".
Ešte nás lákala táto rotunda, či by sme neostali na noc. Predsa len, nocovať v kamennom iglu, to nie je každý deň. Vo vnútri ale už bolo obsadené - zjavne niekto s rovnakým nápadom došiel skôr, tak nám neostávalo iné, ako pokračovať.
Tesne pred Nájerou - konečné mesto etapy - nás na stene privítala básnička pútnika:
Prach, bahno, Slnko či dážď, |
Pútnik, kto Ťa volá? |
|
Pred siedmou večer sme konečne dorazili do ubytovne. Kým sme sa tam ale dopracovali, prešli sme úžastne zaujímavou a pomerne veľkou časťou samotného mesta. Takže plán bol následovný: ubytovať sa, večera a vyraziť na prehliadku nočného mesta.
Našťastie nebolo plno a miesto sme našli hneď. Celkom zaujímavá stratégia to je, striedať spacák so stanom a posteľ so sprchou.
Neskôr sme zistili, že ubytovňu prevádzkujú dobrovoľníci v dvojtýždenných zmenách. Tentokrát to práve spravovala pani z Havaje a druhou rukou jej bol chalan z New Yorku. A keďže sa podujali pripraviť spoločnú večeru, ešte aj náš varič v batohu si tentokrát oddýchol.
A že prečo ten "poľský samoľot"? Prvýkrát sme tu stretli na púti susedov Poliakov. A tak pomedzi anglicko-španielské a nemecké konverzácie občas prehlušila poľsko-slovenská diskusia rušená častými výbuchmi smiechu. To sa buď teda smiali Poliaci (že vraj máme strašne vtipné slovenské slová) alebo sme sa smiali my traja (hej, aj Poliaci majú nenormálne vtipné slová).
No, občas bolo treba k dokonalému vysvetleniu aj ruky (prípadne angličtinu), ale aj tak všetci okolo pozerali, ako si vlastne môžeme vôbec rozumieť. A ten chalan napravo, to je on - od toho večera sme ho volali Samoľot!
Večer už len krátka prehliadka mesta...
... zaujímavé námestie s extra úzkymi, zato poriadne vysokými a dlhými budovami, malé, rušné uličky vedúce až k bralu, ktoré vyčnievalo a akoby chránilo celé mesto...
...a množstvo malých, zaujímavých námestí okolo.
...
Ešte spoločná fotka s dočastným šéfom ubytovne - Tom z New Yorku, ktorý si cestu do Santiága prešiel pred rokom....
...a takto vyzerala ubytovňa, kde sme skončili šiesty deň nášho putovania.
Dokonca sme mali k dispozícii aj bazén, kde sme si mohli vynahradiť tu zakázanú vodnu nádrž v Logrone, ale čo z toho, že bol bazén, keď neostali už žiadne síly. A tie boli dôležitejšie, stále ostávalo viac ako 600 kilometrov...
.............................................................................................................................................
P.S.: Šiesty deň sme teda ukončili v malom, ale zaujímavom mestečku - Nájera. Podľa časového rozvrhu sme mali presne jeden deň nadskok. V rámci hesla, že nadskok je lepšie zveľaďovať, ako zaspať, nás ďalší deň čakalo okolo 45 km. Pre dnes sme to zastavili niekde na celkovej vzdialenosti cca 190 km.
